Neschopnosť vyhrať vojny, ktoré rozpútali

Koniec éry superveľmocí

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa pojem superveľmoc začal vytrácať z používania. Keďže sa pojem „stredné mocnosti“ tento rok čoraz viac udomácňuje, núti nás to zamyslieť sa nad tým, ktoré krajiny vlastne patria do tejto skupiny. Nemala by sa napokon takto označovať väčšina štátov?

Kanadský premiér Mark Carney svojím často citovaným prejavom na januárovom Svetovom ekonomickom fóre v Davose oživil diskusiu o meniacom sa rozložení síl v dnešnom svete. Domnieva sa, že sme svedkami „zlomu“ vo svetovom poriadku, ktorý si bude vyžadovať spoluprácu stredných mocností, aby dokázali odolávať ekonomickému nátlaku a politickej dominancii iných krajín. Hoci Spojené štáty výslovne nespomenul, prezident Donald Trump správne vycítil, že niektoré Carneyho poznámky boli namierené proti nemu.

Ako však odlíšiť stredné mocnosti, ktoré mal Carney na mysli, od ostatných mocností súčasného sveta? A je vôbec potrebné ich rozlišovať? Možno by sme mali začať práve diskusiou o tých ostatných.

Pojem „superveľmoc“ sa začal používať už dávnejšie na označenie štátov, ktorých moc výrazne prevyšovala moc všetkých ostatných aktérov na svetovej scéne. Po druhej svetovej vojne sa takto označovali nielen Spojené štáty a Sovietsky zväz, ale na veľmi krátky čas aj Britské impérium.

V nasledujúcich desaťročiach určovali postavenie dvoch nespochybniteľných superveľmocí ich obrovské jadrové arzenály. Každá z nich mala desaťtisíce jadrových hlavíc a schopnosť dopraviť ich v priebehu niekoľkých minút kamkoľvek na svete, pričom proti takému útoku neexistovala účinná obrana. Obe mali moc zničiť tú druhú v priebehu polhodiny. Postupne získali jadrové zbrane aj ďalšie štáty, no žiadny z nich nemal kapacity ani vôľu vybudovať arzenál, ktorý by ho postavil na rovnakú úroveň s oboma superveľmocami.

Potom prišiel rozpad Sovietskeho zväzu a pojem superveľmoc sa začal vytrácať z používania. Spojené štáty sa tak síce ešte príležitostne označovali, ale počas tohto krátkeho „unipolárneho obdobia“ dostali aj nové pomenovanie. Hubert Védrine, francúzsky minister zahraničných vecí v rokoch 1997 až 2002, ich nazval hyperveľmocou – hyperpuissance.

Spojené štáty zostávajú aj dnes veľmi mocnou krajinou a Rusko stále disponuje obrovskými vojenskými zdrojmi vrátane najväčšieho jadrového arzenálu na svete. Moc oboch krajín však čoraz viac charakterizujú jej zjavné hranice.

Napriek nasadeniu svojho rozsiahleho konvenčného arzenálu si Rusko nedokázalo podmaniť svojho podstatne menšieho suseda, Ukrajinu. A hoci sa Trump neustále chváli vojenskou silou svojej krajiny, jeho vojna proti Iránu zatiaľ nepriniesla oveľa viac než vyššie ceny ropy a destabilizujúcu patovú situáciu.

Neschopnosť dosiahnuť víťazstvo vo vojnách, ktoré sa obe krajiny samy rozhodli viesť, ukazuje, že Spojené štáty ani Rusko už nespĺňajú kritériá „superveľmocí“. Sú vôbec ešte veľmocami, alebo napokon patria do rovnakej širokej kategórie stredných mocností?

Nech je to akokoľvek, éra superveľmocí sa skončila. Dokonca aj krajiny, ktoré sú na papieri najmocnejšie, čelia výrazným obmedzeniam. Hranice ich moci sa naplno odhalili bez ohľadu na to, či si to už samy uvedomujú.

Hoci stredné mocnosti majú veľmi rozličnú podobu a veľkosť, väčšina z nich si svoje postavenie aspoň uvedomuje. India, Brazília ani Kanada nedokážu vojenskou silou pretvárať svoje politické prostredie podľa vlastných predstáv. Ak chcú presadzovať svoj vplyv, musia sa namiesto toho spoliehať na ekonomickú spoluprácu a budovanie politických vzťahov. To isté však platí aj pre Spojené štáty, Rusko a ďalších väčších a mocnejších hráčov, ako je Európska únia.

Zosnulý Joseph Nye má dnešné stredné mocnosti stále čo naučiť. Preslávil sa zavedením pojmu „mäkká moc“ (soft power), ktorým chcel v medzinárodných vzťahoch odlíšiť presviedčanie od donucovania.

Kým vojenské schopnosti poskytujú štátu „tvrdú moc“ (hard power), mäkká moc – ktorú Nye označoval za „silu príťažlivosti“ – vychádza z kultúrneho vplyvu, ekonomických väzieb, diplomacie, dobrej vôle a dôvery budovanej dlhé roky.

Možno by sme teda stredné mocnosti mohli definovať práve podľa tohto kritéria: ako krajiny, ktoré sa musia spoliehať predovšetkým na mäkkú moc. Samozrejme, niektoré krajiny budú aj naďalej živiť veľmocenské ambície, pretože samy seba presvedčili, že tvrdá moc stačí na to, aby ostatných prinútili podriadiť sa ich vôli. Môže ešte chvíľu trvať, kým si uvedomia, že ich postavenie už nie je také silné ako kedysi.

Nech si však v Moskve alebo vo Washingtone nahovárajú čokoľvek, faktom zostáva, že svet sa zmenil. Superveľmoci už neexistujú.