Moje výkony neurčujú, kým som ako športovec, hovorí Volko

Moje výkony nedefinujú to, kým som ako športovec, vraví Volko

Atletiku robím pre seba, pre ľudí, ktorí mi stále veria, ktorí nezabudli, že je tu nejaký Volko, vraví slovenský šprintér Ján Volko.

Je rodený Ružinovčan, vyrastal v miestnej časti Ostredky, ale detstvo strávil aj u Saleziánov na Trnávke či vo futbalovom klube Domino. Najúspešnejší slovenský šprintér je hrdý Bratislavčan, hoci na svoje rodné mesto má aj jednu veľkú výčitku.

V rozhovore rozpráva nielen o športových úspechoch, pádoch, ale aj o hodnotách, ktoré ho počas života formovali a tiež má aj odkaz pre súčasnú mladú generáciu.

Čo pre vás znamená Bratislava a konkrétne Ružinov?

Je to moje rodisko, kde som vyrastal. V Bratislave stále žijem, mám ju rád, aj keď tu nie je všetko ideálne. Najviac ma mrzia chýbajúce športoviská. Bratislava je jedno z mála hlavných miest v Európe, ktoré nemajú osemdráhový atletický štadión.

Ako to riešite, kam chodíte trénovať?

Počas vysokej školy som trénoval na Mladej Garde, posledné roky sme to pokrývali na Drieňovej, kde síce je štyristo metrový ovál, ale nie je osemdráhový. V blízkosti je ešte štadión v Šamoríne, kde však nie je jednoduché dochádzať. Ani nie pre mňa, ale skôr pre deti je to celkom komplikované. Väčšinu času trénujem na Gymnáziu Metodova, kde sídli naša akadémia.

Ako veľmi je dôležité, aby ste trénovali na osemdráhovom ovále?

Zákruty majú určité parametre, rovinku môžeme behať aj na tristo, či dvesto metrovom ovále, to nie je problém. Ale keď ideme do disciplín, ktoré sú dlhšie ako 110 metrov, atléti potrebujú už aj v nižších kategóriách štandardizovaný polomer zákruty. Možno nejde úplne len o technické veci, ale pre deti je dôležité, aby mali kde byť. Rodičia nedajú deti na šport, pokiaľ nemajú bezpečné športovisko.

Aké miesta v Ružinove sa spájajú s vaším detstvom?

Som z Ostredkov, takže ako deti sme sa hrávali v tamojšom parku či jeho priľahlom okolí. Odmalička tiež chodím do kostola ku Saleziánom a tým, že som určité obdobie hrával futbal za Domino, dosť času som bol na Trnávke.

V minulosti sa deti často hrávali pred domom, na sídliskách. Zažili ste ešte túto éru?

Zažil, ale čím som bol starší, tým menej sme sa hrali tam, kde som vyrastal a čoraz viac času som býval pred školou. Chodil som na základnú i strednú školu sv. Vincenta de Paul. Buď sme sa so spolužiakmi hrávali na školskom ihrisku alebo pred školou na ihrisku pri knižnici.

Už ste spomenuli, že ste v detstve hrávali futbal za Domino Bratislava. Čo si z toho obdobia vybavujete?

Bolo to pekné obdobie. Pamätám si, že som väčšinou hrával za starších, dostával som dosť príležitostí, bolo to fajn. Postupne som prešiel k môjmu ročníku, kde nás bolo viac a už som toľko nehrával. Spomínam si na dobrý kolektív i vedenie klubu. Je to tam iné ako v štandardných futbalových kluboch. Dalo mi to veľa do života a mám tam kamarátov dodnes.

Prečo ste uprednostnili atletiku?

S atletikou som začal v trinástich, chvíľu som to robil súčasne s futbalom. Postupne som prešiel len na atletiku. Už ma futbal toľko nenapĺňal, hrával som menej. Nebol som extra šikovný hráč, skôr som vynikal v rýchlosti. Najviac ma na atletike lákalo, že ide o individuálny šport. To, čo tomu obetujem, sa mi môže vrátiť. Viem, že to nikomu nepokazím, a ani mne to nikto nepokazí.

Čo považujete za svoj najväčší atletický úspech v kariére?

Všetky medaily z halových šampionátov, kde sa vyníma najmä titul majstra Európy v 2019, ale tiež si cením štvrté miesto z vonkajších ME v Mníchove 2022. Teší ma, že som sa prebojoval na viaceré majstrovstvá sveta. Je málo atlétov, ktorí sa dostali päťkrát na ME do semifinále.