Slovensko čelí medzinárodnej kritike za hlasovanie o návrate detí

Slovensko čelí medzinárodnej kritike za hlasovanie o návrate detí

Osem červených gombíkov v Bruseli

V teplej, osvetlenej sále v Bruseli sa pri hlasovaní o návrate detí k rodinám zdvihlo päťsto tridsaťšesť rúk za zelenú možnosť. Osem rúk však stlačilo červenú a bolo proti.

Príbeh chlapca Sašu

Je jedenásťročný Saša, ktorý nosí o číslo väčší sivý vlnený sveter a v ľavom vrecku nohavíc má pokazené autíčko a plyšového psíka bez jedného ucha. Kedysi mal mamu s teplými dlaňami, ktorá zapletala vrkoč jeho sestre.

Potom prišli muži v ťažkých topánkach, povedali mu, že bude mať inú mamu, iný pas a iné meno, pretože jeho staré meno sa nehodí do nových čias. Naložili ho do auta a odviezli do krajiny, kde sa nikto neusmieval.

Cesta starej mamy

Saša si na jednej zastávke, keď sa strážcovia pozerali do zeme, požičal od cudzieho človeka telefón. Ruky sa mu triasli, ale nakoniec sa ozval hlas jeho starej mamy Ľudmily.

Stara mama nemala diplomatický pas ani ochranku. Mala len starý kufor, boľavé kolená a odvahu povedať: „Idem po teba.“ Prešla štyri hranice, stanice plné unavených ľudí a hliadky so samopalmi, až kým na konci jednej chodby nezbadala ten o číslo väčší sveter.

Hlasovanie o deťoch

V sále v Bruseli sa nehlasovalo o cene plynu, o kvótach na mlieko ani o posune hraníc na starej mape. Hlasovalo sa o tom, či sa stratené dieťa má vrátiť k svojej mame.

Väčšina sály stlačila zelenú. Niektorí sa zdržali. A potom tam boli tí ôsmi, ktorí stlačili červenú. Štyri z tých rúk patrili ľuďom zo Slovenska: Ľubošovi Blahovi, Erikovi Kaliňákovi, Judite Laššákovej a Kataríne Roth Neveďalovej.

Deti nerozumejú politike

Deti nevedia nič o politike, o geopolitických záujmoch ani o formuláciách odsekov v rezolúciách. Deti však vedia, že keď sa zotmie a bojíš sa, má za tebou prísť mama, zhasnúť veľké svetlo, nechať svietiť malú lampičku na chodbe a povedať, že všetko je v poriadku.

Keď mama nepríde, pretože medzi ňou a dieťaťom stoja hranice, vojna a osem červených gombíkov v bruselských sálach, nie je v poriadku vôbec nič.

Jednoduchá pieseň

Nech je vždy slnko, nech je vždy nebo, nech je vždy mama, nech som vždy ja. Taká jednoduchá pesnička, ktorej text pochopí aj plyšový pes s jedným uchom. Deti nepotrebujú politiku všetkých štyroch svetových strán. Deťom stačí jediná svetová strana na celom svete. Tá, na ktorej stojí mama.