Podpaľač, bláznivý podpaľač
Podpaľač, šibnutý podpaľač
Svet, ktorý sme poznali, sa zdá, že potichu balí svoje kufre a odchádza. Predstavme si starého, kedysi slávneho herca, ktorý sa len potuluje po chodbách divadla, usmieva sa, ale jeho postavu už zo scenára vyškrtli. Mladí kolegovia ho už nespoznávajú, akoby sám neexistoval v nových naratívoch, ktoré sa okolo neho formujú.
Včera sme ešte presne vedeli, kde sú hranice. Mesto zastávali autá, semafory a ponáhľajúci sa ľudia s koženými taškami. Spomínam si na eskalátory v bratislavskom Priore, ktoré ma ako malé dievča fascinovali. Príroda okolo nás, les s ihličím, hubami a dlhými, plachými tieňmi, hovorila tichú reč, kým my sme boli zamestnaní životom v mestských bulvároch. Dnes sa všetky svety pomiešali a zdá sa, ako keby sa niekto, kto sa staral o poriadok vo vlaku našich životov, rozhodol prehodit výhybky.
Na sídliskách sa potulujú srnky a diviaky, ktoré sa so samozrejmosťou vkrádajú medzi zaparkované autá. Títo tvorovia, ktorí kedysi hľadali vodu pri lesných studničkách, dnes pracne hľadajú po zvyškoch svojho domova, ktorý sme im ukradli a premenili na stavebné parcely a diaľnice. Neprišli na návštevu, prišli hľadať zvyšky svojho sveta, ktorý sa medzi panelákmi stal prachom a zabudnutím.
Dezorientované zvieratá
Kedysi by to vyzeralo ako rozprávka o niečom fantastickom, sýtom a navždy nezabudnuteľnom. Ale zaraz je to všetko akosi znepokojujúce. Keď sa pred domom objaví medveď, zdá sa to neprijateľné a znepokojujúce. Stojíme očarovaní a zároveň vystrašení, konfrontovaní s divočinou vo svete, ktorý nám pôsobil ako bezpečný a známy. Toto nie je hnev zvierat; je to zmätenie a strach. Strácajú mapu sveta a my, zdá sa, ich bezradnosť prekračujeme.
Naše mestá sa menia na špeciálne zoologické záhrady bez klietok a pri tejto premene prichádzame o to, čo nás spája a o čo sme sa tradične opierali. Na nočnej oblohe sa skryla hviezdnatosť, akoby ju niekto vymenil za šedé plátno, už žiadne krásne noci a poznanie vesmíru.
Tma ako nový svet
Nie dávno stačilo zakloniť hlavu, aby sme sa cítili malé pod hviezdami. Mliečna cesta, ktorá spájala nás s predkami, sa vytratila, a dnes nám anonymné a studené osvetlenie preniká do snov. Večer je ovládaný umelými svetlami, ktoré rozsekávajú tmu na drobné úlomky a nenechávajú priestor na predstavivosť. Naše deti nebudú vedieť, čo znamená skutočná tma. Budú obklopené umelým predvečerom, v ktorom nebudú môcť nájsť hrdinstvo a tajomstvo noci.
No nie sme to len my, čo trpíme pod náporom tejto zmeny. Príroda, kvety a stromy, aj ona ostáva uväznená v neustálom dni plnom žiary, zmätená svetlom, ktoré sme stvorili. Tak ako my, ani rastliny nezískavajú svoj čas na odpočinok; ich belleza je ohrozená beznádejne svetlom, ktoré sme vymysleli. Kladenie otázok a hľadanie vlákien spätnej väzby s svetom, ktorý zneužívame, sa zdá byť stále ťažšie.
Keď sa mladí ľudia schádzajú na lúkach a vychutnávajú si nedeľný obed, nevedia, ako veľmi sú odpojení od tajomstva prírody. Znie im hudba z veľkých reproduktorov, no o ére divokých hviezd už nemajú vedomie. Sme uprostred rozporu, kde sme zabudli, že tma a svetlo sú dvoma stranami tej istej mince a že hľadanie rovnováhy medzi nimi môže byť zložitou a potrebnou úlohou.
