Zabudnutá obec: vojenský obvod ju vymazal, príbeh ľudí zostal
Obec Valaškovce zmizla, jej obyvatelia si príbeh odniesli do Humenného
Ružena Žipajová, rodená Mudráková (88), patrí medzi najstaršie Valaškovčanky. Narodila sa v Humennom v roku 1938, necelý rok po tom, ako vyše tristo obyvateľov obce Valaškovce muselo ustúpiť vojenskému obvodu a presťahovať sa do nového domova.
Dôvod, prečo práve na území Valaškoviec vznikol vojenský obvod, novinár Tomáš Vasilko, spoluautor knihy Osudy spod Vihorlatu, v civilných archívoch presne nenašiel. Podľa jeho zistení armáda vtedy chcela postaviť cvičisko na východe Slovenska. Riešenie sa podľa neho pripravovalo asi desať rokov, no napokon sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. V januári 1937 sa ešte nevedelo, kam sa Valaškovčania presťahujú, a Vianoce toho istého roku už oslavovali v nových domovoch v humenskej kolónii.
Desať minút unikátnych záberov
Vasilko sa o históriu obce začal zaujímať prostredníctvom rodinnej histórie. V dedovom rodnom liste našiel miesto narodenia Valaškovce. Informácie čerpal z matrík, archívov v Prešove, Bratislave, Prahe a Maďarsku, čítal aj staré noviny.
Najviac ho prekvapil nález v českém Národnom filmovom ústave. „Z dediny neboli skoro žiadne fotografie, skoro žiadne záznamy ani v médiách, a zrazu mám desať minút unikátnych záberov, ako sa tam žilo, ako ľudia vyzerali,“ povedal. Film s názvom V nový život nakrútil štábny kapitán československej armády Jiří Jeníček.
Život pod Vihorlatom
Prvá zmienka o Valaškovciach pochádza z roku 1621. Podľa Vasilka išlo o dedinu pastierov. Život v horskom prostredí bol ťažký, zimy boli dlhé a kruté.
„Ľudia pracovali na poli. Zbierali rôzne lesné plody, černice, maliny, borievky, huby a nosili ich do Humenného predávať na trh. Chodievali lesom do Modry nad Cirochou na vlak a odtiaľ do Humenného a rovnakou cestou naspäť,“ spomína Ružena Žipajová. V dedine nebol obchod, iba krčma, škola, chrám a fara.
Pavlína Krompáková (88), ktorá sa narodila už v Humennom, spomína na osud rodiny pred sťahovaním: „Dva roky pred sťahovaním nám pred Veľkou nocou zhorel dom. Naši začali stavať nový dom, dokončili ho len pár mesiacov pred sťahovaním. Povedali im, že musia ísť preč, nedalo sa nič robiť.“
V novom domove bolo lepšie
Záznamy o tom, s akými pocitmi Valaškovčania opúšťali svoje domovy, sa v archívoch nezachovali. Podľa Vasilka však našiel list z roku 1919, v ktorom Valaškovčania písali ministrovi pre správu Slovenska Vavrovi Šrobárovi, že chcú, aby ich dedinu presťahovali. „Splnilo sa im to o dvadsať rokov neskôr,“ hovorí.
Otec pani Ruženy sa do Humenného vrátil ako vyučený kolár. „Rodiče nemali proti sťahovaniu nič. Prišli do pekných nových murovaných domov s vodovodom, kanalizáciou, elektrinou, bol to veľký pokrok. Boli spokojní,“ hovorí.
Valaškovčanom ponúkali možnosť presťahovať sa do Vojčíc či Malčíc na majetky, ktoré po vzniku prvej československej republiky odobrali šľachtickým rodom. Mali prisľúbené o 30 percent viac pôdy. Odmietli. „Aj keď v Humennom dostali menej pôdy, ostali pokope celá dedina. Nehnala ich vtedy túžba po majetku, ale rozhodol pocit spolupatričnosti a súdržnosti,“ zdôrazňuje pani Ružena.
Armáda postavila 50 nových domov. Humenčania lokalite Za vodou na druhom brehu Laborca doteraz hovoria Valaškovce.
Chrám sa zachránil akoby zázrakom
Spoluautorka knihy Agáta Jakubová zmapovala dejiny gréckokatolíckej farnosti vo Valaškovciach. „Pre Valaškovčanov boli chrám a viera najdôležitejšie v živote,“ hovorí. Informácie čerpala aj zo zápiskov duchovného otca Zachariáša, ktorý v obci pôsobil dlho.
Pred odchodom mali Valaškovčania v chráme spoločné celonočné bdenie. „Tak sa rozlúčili so všetkými mŕtvymi a so svojou zemou. Ráno vstali, naložili svoje veci na vozy a odišli do Humenného.“
Gréckokatolícky chrám z roku 1832 nikto nezbúral. Za socializmu armáda vojenský obvod uzavrela, v sedemdesiatych rokoch tam zriadili tankovú strelnicu, no strely sa chrámu vyhýbali. Slúžil ako sklad terčov a umelého hnojiva.
V roku 1997 sa obnovila tradícia odpustov so svätou liturgiou na Petra a Pavla. V roku 2003 postavili na humenskom Sídlisku pod Sokolejom gréckokatolícky Chrám svätých apoštolov Petra a Pavla.
„Valaškovce už neexistujú, chcel som, aby sa na ne nezabudlo,“ uzatvára Vasilko.
