Veľká kultúra stojí na tej malej

Veľká kultúra stojí na tej malej

Je tma a drobne mrholí. Pri jazde popod horu sa snažím byť opatrná, aby mi pod auto nevbehla srna. Predo mnou sa rozprestierajú dediny, ktoré sú si navzájom podobné, obklopené domami zasvietenými vianočnými svetlami. V dedine pri Topoľčanoch som bola naposledy ako tínedžerka, keď som sa zúčastnila recitačnej súťaže Beniakove Chynorany, kde som vyhrala cenu, ktorá mi dodala na dlhú dobu pocit vlastnej hodnoty.

Teraz sa vraciam, aby som to, čo som vtedy dostala, mohla vrátiť.

Nedeľné raňajky vo vzduchu vonia kávou a čerstvými rožkami, odhodlanie na predošlé chudnutie sa vytráca. Auto musím preparkovať, pred pohostinstvom sú už rozložené stánky a ozvučovacia technika. Príde Mikuláš, pripravený s kalóriami a radosťou na súťaži, ktorá sa bude konať v troch kategóriách.

Prichádzajú nielen pätnásťroční, ale aj recitátori v zrelom veku. Počúvam ich básne, ktoré sa rozhodli predniesť na pódiu stráženom Beniakovým portrétom. Dávajú zo seba všetko, naučili sa texty naspamäť, aby mohli odriekať verše, ktoré pre nich nie sú len cudzím textom, ale niečím osobným, imaginárnym vlastníctvom.

Tento kontakt s literatúrou presahuje mechanické čítanie; súťažiaci si uvedomujú, že sú už dávno osobne zahnutí do toho, čo hovoria. Lokálna kultúra je však často opomínaná a zostáva na okraji mediálnej pozornosti. Aj profesionálna kultúra, keď sa dostane do médií, je zväčša obmedzená na suché správy o cenách a otvoreniach výstav.

Hlbšia reflexia umeleckého diania sa takmer úplne vytráca. Tým, čím žijú lokálni ochotníci, komunálni dramaturgovia a regionálne festivaly, sú estetické experimenty a necenzurovaná odvaha, no tieto snahy často ostávajú pred očami médií neviditeľné.

Veď vie to každý, kto prešiel niektorou z týchto scén; ochotníci neprijímajú nič iné ako potlesk a diplom, ale ich prácu a vytrvalosť treba oceniť. Je to snáď najčistejší prejav kultúrneho vyjadrenia. Veľká kultúra stojí na tej malej.

Po prestávke niekto ohlási, že zomrela Oľga Feldeková. Pripijáme si na jej pamiatku. Feldekovci v Chynoranoch boli vždy blízko kultúrnej scény, opakovane sa k nej hlásili a vždy ich tešilo, keď ochotníci uviedli text, ktorý napísali.

Cítim, že diváci sa vracajú do tých chvíľ, keď ich verše boli niečím, s čím sa identifikovali. Čítam si Beniaka, ktorého som milovala: „Tí, čo ma v súrme zabili / nech od nás oboch pokoj majú, / však na zlo príde odplata / a všetky zámky popadajú.“

Stmieva sa. Diplom sa už rozdali a mladí ľudia, s batohmi na chrbtoch, odchádzajú na vlak. Odnášajú si so sebou pocit, že sú niekým, že za niečo stoja. Raz sa sem určite vrátia, aby vrátili to, čo si „požičali“.

Zdroj: www.sme.sk/komentare/c/velka-kultura-stoji-na-tej-malej