Sme cynickí, hovorí riaditeľka Jedného sveta o násilí
Zvykli sme si na extrémne násilie a mŕtve telá. Obávam sa, že sme až cynickí, hovorí riaditeľka Jedného sveta
Všetci musíme hľadať nádej, aby sme dokázali ísť ďalej.
Téma izraelsko-palestínskeho konfliktu mala tendenciu byť vo filme tabuizovaná, no v súčasnosti ju čoraz viac vidno na plátnach medzinárodných festivalov, hovorí riaditeľka festivalu Jeden svet Eva Križková. Súčasná dokumentárna tvorba je podľa nej veľmi rôznorodá a odvážna, otvára aj témy, o ktorých sa dlho nehovorilo.
Ako hovorí, pri výbere filmov do programu si neraz v tíme aj poplačú. „Počas celého roka vidím ľudí po celom svete, ktorí v extrémne náročných podmienkach budujú rodiny, vzdelávajú sa, tvoria umenie a starajú sa o seba. Často neplačeme od smútku, ale od dojatia nad silou protagonistov a tým, ako dokážu prekonávať ťažké podmienky,“ vraví.
Podľa Križkovej sú krízy vo svete veľmi prepojené a nedá sa hovoriť o jednej z nich bez širšieho kontextu. „Nemôžeme hovoriť o ekologickej kríze bez toho, aby sme sa nepozerali na vojnové konflikty vo svete – a naopak,“ uvádza.
Na otázku, či nám nie je ľahostajné, čo sa deje na druhej strane sveta, odpovedá, že ľudia majú prirodzene sklon riešiť veci vo svojom bezprostrednom okolí, no dnešný svet je vďaka internetu prepojený. „Máme vplyv na to, čo sa deje na druhom konci sveta, a naopak – to, čo sa deje tam, bude mať skôr či neskôr vplyv na to, ako tu budeme žiť my,“ hovorí.
Vzdialená kríza sa podľa nej stáva naším problémom z humanistického aj pragmatického pohľadu. „Pokiaľ si chceme zachovať ľudskosť, nemôže nám byť jedno, keď sa kdekoľvek na svete pácha nespravodlivosť a siaha sa na základnú ľudskú dôstojnosť,“ vraví. Dodáva, že v globalizovanom svete sa dianie na druhom konci planéty odrazí v cenách benzínu, energií či dovezených potravín, ale aj v migrácii a spoločenských problémoch.
Na sociálnych sieťach vidíme dianie vo svete takmer neustále. Podľa Križkovej sme si na zlé správy zvykli. „Ako ľudstvo v rámci západnej civilizácie sme v mnohom otrlí a obávam sa, že až cynickí. Sme zvyknutí čítať o extrémnom násilí a vidieť reportážne zábery mŕtvych tiel či zranených ľudí takmer na dennom poriadku,“ hovorí.
Práve preto je podľa nej dôležité vysvetliť, že filmy, ktoré festival prináša, idú hlbšie pod povrch. „Nie sú to rýchle reportážne či faktografické žurnalistické obsahy. Kvalitnú žurnalistiku si veľmi vážim, no autorské celovečerné dokumentárne filmy prinášajú hlbší vhľad do reality,“ uvádza.
Dokumenty podľa nej pristupujú k realite cez príbehy individuálnych hrdinov. „Na ploche viac ako hodiny až dvoch majú priestor nechať diváka vniknúť do reality, súvislostí a širšieho kontextu. Práve to dokáže vyvolať ľudskú empatiu oveľa silnejšie než rýchlo zostrihané a odosobnené zábery v správach,“ vraví.
Ako svoj prvý formatívny zážitok spomína filmy Dušana Hanáka, ktoré videla počas štúdia filmovej vedy. „Na vysokej škole sme pozerali celú československú dokumentárnu školu. Toto obdobie ma formovalo na celý život a odtiaľ som zvyknutá pozerať sa na svet cez filter dokumentárneho pohľadu,“ hovorí.
Podľa Križkovej dokumentárny film nemá ambíciu meniť názory ľudí na opačnom póle spektra. „Názory ako také sa často preceňujú a zbytočne nás rozdeľujú. To, čo dokumentárne filmy dokážu, je vyvolať empatiu – čo považujem za podstatne dôležitejšiu schopnosť a kvalitu,“ uzatvára.
