Škola pre samotárov je inštitúcia zameraná na vzdelávanie jednotlivcov

Škola pre samotárov

Cesta do francúzskeho Vauvertu je takmer zasvätením do iného sveta. Krajina sa pred vami neotvára, pomaličky sa rozlieva slnkom napitá nížina, kde sa sivozelená farba olivovníkov mieša so žltozelenou farbou trstiny a tráv, a prach, čo sa víri na ceste, nesie prísľub soli a mora.

Keď konečne dorazíte a otvoríte dokorán staré drevené okenice rezidencie pre spisovateľov, vzduch vás udrie do tváre ako dáka živá horúca bytosť. Vonia to tu rozmarínom, pripáleným poludním, možno sladkastým bahnom močiarov a divokým tymianom. Svetlo, ktoré sem dopadá, je ako tekuté zlato.

Bývanie, táto bývalá škola, do ktorej kedysi chodili deti, ktoré dávno vyrástli a ich deti sa odtiaľto odsťahovali, je ako schránka, v ktorej sa ozývajú hlasy z minulosti.

Táto budova, obklopená vinicami Costières de Nîmes a tichými močiarmi Camargue, bola kedysi obyčajnou školou. Žiaci sem neprichádzali z veľkých, hlučných miest. Prichádzali pešo, s taškami z hrubej kože, z okolitých statkov, osád a vinohradov. Potom vyrástli, odišli a škola na desať rokov stíchla.

V marci roku 2001 sa však stalo niečo magické. Mesto Vauvert vdýchlo starej škole nový život a do jej lavíc zasadli celkom iní žiaci. Pod vedením združenia a vydavateľstva Les Avocats du diable sa budova zmenila na literárnu rezidenciu.

Každý rok sem pricestuje približne tridsať „záškolákov“ – spisovateľov, básnikov a umelcov. Prichádzajú z Paríža, zo severu Francúzska, z Afriky, z opačného konca Európy či spoza oceánu. Sú to ľudia, ktorí hľadajú to, čo táto stará škola ponúka – ticho, samotu a svetlo Camargue.

V bývalých triedach na prízemí dnes šuštia rukopisy a na poschodí sú dva malé ateliéry, kde autori namiesto diktátov píšu romány. Stará škola v La Laune tak vlastne nikdy neprestala byť školou.

A tak večer, keď sa horúčava vtiahne do zeme, ležíte uprostred starej triedy, počujete fŕkanie koní v blízkej ohrade, a o kúsok ďalej sa pasú čierne býky. Predstavujete si vrstvy tohto kraja, prastarú deltu Rhôny, kde sa Rimania kedysi brodili s koňmi.

Nástojčivo sa mi však do mysle vkráda trpkosť aj paralela so Slovenskom, kde napríklad Budmerický kaštieľ, miesto, kde sa dalo písať, zostáva privlastnený ministerstvom kultúry na jeho vlastné svetské eskapády a prázdne ceremónie.

Budmerický kaštieľ bol po desaťročia pre slovenských spisovateľov tým, čím je pre autorov stará škola v La Laune. Útočiskom, priestorom na koncentráciu. Kontrast medzi francúzskym prístupom, kde samospráva vdýchne opustenej budove kultúrny život, a slovenskou realitou, kde sa takýto priestor mení na uzatvorený reprezentačný objekt, nesie umeleckú i ľudskú trpkosť.

Samota vo Vauvert nie je útekom, je to prísna regula a disciplína videnia a zaznamenávania. Tvorba nie je úradnícka šichta od deviatej do piatej, je to nepretržitý stav bdelosti. A kone vonku znova zafŕkajú do noci, akoby potvrdzovali, že sloboda a duch sa nedajú natrvalo nikam zatvoriť.