Priemerný Slovák prežije v dobrom zdraví iba do 57 rokov

Odborníčka na behaviorálnu medicínu: Priemerný Slovák žije v dobrom zdraví len do 57 rokov

Hoci sa priemerný Slovák dožije už takmer osemdesiatky, v dobrom zdraví žije v priemere len do 57 rokov. Ľudia vedia, že sa máme zdravo stravovať a hýbať sa, no najväčšou výzvou je otázka, prečo to nerobíme.

„Zdravé starnutie nie je len otázkou individuálnej voľby, čo sa často zdôrazňuje, ale aj výsledkom podmienok, v ktorých žijeme,“ hovorí Iveta Rajničová Nagyová, prednostka Ústavu sociálnej a behaviorálnej medicíny Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.

V súčasnosti sa tešíme z toho, že sa dožívame vyššieho veku než generácie pred nami. Dlhší život je veľkým úspechom modernej spoločnosti. Nestačí sa však pýtať len na to, koľkých rokov sa dožívame, rovnako dôležité je, koľko z nich prežijeme samostatne, v zdraví a s dobrou kvalitou života.

Priemerná dĺžka života na Slovensku je 78,6 roka. Priemerný počet rokov prežitých v dobrom zdraví, teda bez výrazného obmedzenia bežných fyzických aktivít, je však iba 57 rokov, zatiaľ čo európsky priemer dosahuje približne 63 rokov. Za Európou v tomto smere zaostávame o päť až šesť rokov.

Posledných 10 až 15 rokov života teda mnohí Slováci strávia s chronickými bolesťami a na liekoch.

To, ako starneme, sa utvára počas celého nášho života. Ovplyvňuje to pohyb, stravovanie, spánok, stres aj vzdelanie, no rovnako významné sú aj pracovné podmienky, príjem, bývanie, životné prostredie a sociálne vzťahy. Zdravé starnutie preto nie je len otázkou individuálnej voľby, ale aj výsledkom podmienok, v ktorých žijeme.

Pri chronických chorobách platí kumulatívny efekt. Chronické choroby sa na rozdiel od infekčných ochorení nevytvárajú zo dňa na deň. Trvá to približne 20 až 30 rokov a je to výsledkom našich životných volieb.

Viaceré faktory sa na úrovni jednotlivca navzájom násobia, ovplyvňujú a v priebehu rokov vedú k jednému alebo viacerým chronickým ochoreniam. Chyba však môže byť aj na úrovni systému. Mimoriadne dôležitá je včasná prevencia a investovanie do preventívnych programov, ale aj to, ako ďalej funguje samotné zdravotníctvo a prepojenie zdravotnej, sociálnej a komunitnej starostlivosti.

Mnoho ľudí vie, čo má robiť. Vieme, že sa máme zdravo stravovať a hýbať sa, ale najväčšou výzvou je otázka, prečo to nerobíme. Práve toto skúma behaviorálna medicína. Zaoberá sa bariérami, ktoré ľuďom bránia správať sa tak, aby to bolo pre ich zdravie prospešné. Skúma, ako vieme vytvoriť podmienky, ktoré človeku napomáhajú správne sa rozhodovať. Môžu to byť napríklad rôzne preventívne programy či nefarmakologické intervencie, ale takisto aj prostredie, v ktorom žijeme.

Ak má byť zmena správania u konkrétneho človeka úspešná, človek musí mať v prvom rade mentálnu kapacitu na zmenu správania. Musí vedieť, že sa potrebuje zmeniť, ale nemôže mu chýbať ani fyzická kapacita. Potom je tu vnútorná motivácia. Môže však prísť aj vonkajšia motivácia, keď napríklad štát výrazne zvýši dane na tabakové produkty. Treťou zložkou je príležitosť na zmenu. Ak nevytvárame fyzické alebo sociálne podmienky na zmenu správania, tá zmena nikdy nenastane.

Ak teda chceme úspešnú zmenu správania u konkrétneho jedinca, musia byť splnené všetky tri tieto podmienky naraz, inak zmena nenastane. Toto je najčastejšia chyba, ktorú robia napríklad politici alebo zdravotnícki pracovníci a lekári. Povedia pacientovi: „Musíte schudnúť“, a to je všetko. Pacient to síce vie, ale nemá schopnosť túto zmenu urobiť. A práve v tom mu vieme pomôcť prostredníctvom behaviorálnej medicíny a nefarmakologických intervencií.

Treba začať malými zmenami. Výskumy ukazujú, že každý krok sa počíta. Ak začneme chodiť len o desať minút denne viac, už je to veľká zmena, ktorá sa pozitívne preklopí do nášho zdravia. Druhá dôležitá vec je, že nikdy nie je neskoro. Kedykoľvek začneme robiť niečo dobré pre svoje zdravie, či už v šesťdesiatke, sedemdesiatke alebo osemdesiatke, vždy sa to nejako priaznivo prejaví.

Aby bola zmena dlhodobá, musí byť jednoduchá, človek ju musí mať rád a musí pri nej istý čas vytrvať. Potvrdzujú to aj výskumy. Minimálna doba je vytrvať pri nejakej zmene 21 až 66 dní a potom je už pomerne vysoká šanca, že sa stane novým návykom.

Musíme sa snažiť nastaviť celý systém tak, aby boli zmeny pre človeka čo najjednoduchšie. Napríklad pri dizajne budov – keď prídeme do budovy a prvé, čo vidíme, je výťah, použijeme výťah. Keby sme však ako prvé uvideli schody, veľké percento ľudí by išlo po schodoch a výťah by použili iba tí, ktorí ho reálne potrebujú.