Netreba sa hneď pýtať, či dieťa schudlo alebo pribralo. Môžeme hovoriť o jeho emóciách

Poruchy príjmu potravy sa netýkajú len dospievajúcich dievčat či ľudí s podváhou

Začiatok školského roka môže byť pre deti a mladých ľudí spojený nielen s návratom do kolektívu, ale aj s väčším porovnávaním, zmenou režimu či spoločným stravovaním v škole.

Práve školské prostredie môže podľa liečebnej pedagogičky Petry Šteinecker z organizácie Chuť žiť zohrávať dôležitú úlohu v tom, ako deti prežívajú poruchy príjmu potravy aj samotnú liečbu.

Klienti prichádzajú s pochybnosťami aj s rozbehnutou diagnózou

Klienti, ktorí sa rozhodnú vyhľadať pomoc organizácie Chuť žiť, sa stretávajú s ťažkosťami súvisiacimi s vnímaním vlastného tela alebo so vzťahom k jedlu. Nejde pritom vždy o diagnózu poruchy príjmu potravy.

„Snažíme sa komunikovať, že sme organizácia pre všetkých, ktorí majú pochybnosti o tom, či je ich správanie v poriadku. Ak majú pocit, že už presahuje zdravú normu vo vzťahu k svojmu telu, jedlu alebo stravovaniu, sú u nás vítaní,“ hovorí Šteinecker.

Niektorí klienti prídu už s rozbehnutou mentálnou anorexiou, sú napríklad liečení u psychiatra a dodatočne si vyhľadali psychoterapiu alebo nutričnú terapiu. Sú aj klienti, ktorí hovoria, že sa s tým trápia už roky, ale doteraz to neriešili.

Nemusí pritom ísť o zdravotne rizikový stav. Môžu mať napríklad normálnu hmotnosť, no dlhodobo riešia kalórie, neustále držia diéty a točia sa v kruhu. Majú pocit, že ich hodnota závisí od čísla na váhe alebo od toho, ako vyzerajú.

Na opačnom póle sú klienti s nadváhou alebo obezitou, ktorí sú vystavovaní takzvanému body shamingu. Pre niektorých sú tieto témy prítomné už od detstva a sprevádzajú ich celý život.

Detských klientov prihlasujú rodičia

Detských klientov do 18 rokov prihlási skôr rodič. Často prichádzajú aj nedobrovoľne, nie z vlastnej motivácie. Niektoré deti však samy povedia rodičovi, že už to nezvládajú a potrebujú s tým niečo robiť.

Pri dospelých je to iné, tí musia prísť sami z vlastnej iniciatívy. Často však zaznieva, že im Chuť žiť odporučil niekto známy.

Reakcie detí, ktoré prihlásia ich rodičia, sú rôzne a veľa závisí od konkrétnej diagnózy alebo stavu. Vo väčšine prípadov ide o stavy, ktoré už ohrozujú zdravie.

Často si problém všimne pediater, keď zaznamená pokles hmotnosti, alebo rodič, ktorý vidí, že dieťa je úzkostnejšie, depresívnejšie, zmenilo svoje správanie alebo stratilo o niečo záujem.

Pri mentálnej anorexii je to napríklad aj o potrebe kontroly. Keď sa dieťa začne liečiť, túto kontrolu mu postupne berieme – nad stravovaním, režimom a podobne. Preto môže mať pocit, že sa mu to nepáči, pretože prichádza o kontrolu.

Aj počas liečby sa tento postoj postupne mení. Napríklad dieťa, ktoré potrebuje hospitalizáciu, sa jej môže zubami-nechtami brániť. Na druhej strane však jeho zdravá časť zároveň túži po tom, aby sa oň niekto postaral a aby sa už dostalo z tohto hrozného kolobehu.

Školské prostredie prináša porovnávanie aj spoločné stravovanie

Sú časti roka, ktoré sú v niečom špecifické a venujeme sa im viac. Počas leta to napríklad dosť rezonuje. Ľudia chodia viac odhalení, je veľa príležitostí, kde poruchy príjmu potravy môžu byť intenzívnejšie.

Pri nástupe do školy je to u každého dieťaťa trochu iné. Špecifické to môže byť pre deti, ktoré nastupujú do novej školy. Je to nové prostredie a prináša to očakávania a výzvy.

Na druhej strane to môže byť pre dieťa aj stresujúce. Prichádza porovnávanie s novými spolužiakmi, téma desiatovania či spoločného jedenia v jedálni.

Typické je práve porovnávanie so spolužiakmi. Ak učitelia reagujú na takéto signály, učiteľ vo všeobecnosti nemá kapacitu kontrolovať, kto čo zjedol, najmä pri starších deťoch. Nemôže sledovať, či každý dojedol desiatu alebo všetko na obed.