Kniha o vysídlení predkov: Po dvojičkách nemohli jednu dcéru vziať so sebou

Elin Anna Labba priblížila násilné vysídľovanie Sámov v knihe Páni nás sem presídlili

Prvé nútené presídlenia sámskeho obyvateľstva sa začali pred viac ako sto rokmi. Sámska novinárka a spisovateľka Elin Anna Labba o nich napísala knihu Páni nás sem presídlili, ktorú predstavila aj slovenskému publiku v Bratislave a Žiline.

V knihe spája terénne výskumy a rozhovory s potomkami tých, ktorých proti ich vôli presídlili, s mapami, dokumentmi aj sámskou poéziou. Ide o donedávna zamlčiavanú kapitolu európskej histórie.

Sámovia sú pôvodní obyvatelia severu, ktorí tisícky rokov pásli stáda sobov za polárnym kruhom a v 20. storočí čelili agresii, predsudkom a násiliu.

„Dá sa povedať, že v dnešnej sámskej spoločnosti má každý v rodine niekoho, kto bol prinútený vysťahovať sa. Sámov presídľovali aj z najsevernejších oblastí a nútene presídlených umiestňovali do rôznych oblastí, jednu rodinu sem, druhú tam. Vlastne sa tým narušila celá sámska spoločnosť,“ hovorí Labba.

Téme sa začala venovať približne pred pätnástimi rokmi, podnetom bola jej vlastná rodina. „Začala som sa o to zaujímať kvôli svojej rodine, mojim rodičom, starým rodičom. Potom sa to na seba postupne nabaľovalo,“ uviedla.

Sámovia žijú v Nórsku, Švédsku, Fínsku a v Rusku. Labba pochádza zo Švédska a upozorňuje, že téma nie je veľmi známa ani tam, podobne je to v Nórsku, vo Fínsku a najmä v Rusku. Sámske dejiny sú podľa nej celkovo do istej miery nevypovedané.

Mlčanie väčšinových spoločností v Škandinávii vysvetľuje okrem iného tým, ako moderné škandinávske krajiny vznikali. „Vznikli na určitej myšlienke toho, čo je národ, čo patrí do národa a čo doň nepatrí. Či už ide o jazyk, kultúru, spoločenstvo, životný štýl, to všetko je v nejakých škatuľkách. Sámovia, sámsky jazyk, kultúra boli z toho vyčlenené,“ hovorí.

Ďalším dôvodom je podľa nej vzdialenosť. Sámovia žili ďaleko od centrálnej moci, napríklad vo švédskej časti od Štokholmu. „To mlčanie má aj ďalší dôvod. Povedzme si na rovinu, nie je to veľmi pekný príbeh, nie je to niečo, na čo by napríklad Švédi boli hrdí,“ dodáva.

Labba sa nechce pozerať na krajiny ako na lepšie a horšie. „Myslím si, že človek by mal byť opatrný v tom, ako vníma rôzne krajiny, pretože podľa mňa neexistujú lepšie a horšie krajiny, sú to len naše predstavy o nich. Žiadna krajina nie je ideálna, navyše hovoríme o období, keď bol rasizmus rozšírený po celom svete,“ povedala.

Sámovia boli v tom období v Škandinávii podľa nej v spoločenskom rebríčku najnižšie. V dobových dokumentoch sa podľa nej stále znova objavujú slová ako neschopní, primitívni, potrebujú pomoc, a to pre ich vlastné dobro a v ich vlastnom záujme.

V období, keď sa začalo realizovať násilné vysídľovanie, sa súčasne rozbehol aj takzvaný rasovo-biologický výskum. „V Inštitúte rasovej biológie sú hrubé katalógy, ktoré obsahujú rôzne rasové indexy a definície,“ uviedla Labba.

Od svojich respondentov vie, že rasoví biológovia skúmali niektorých Sámov opakovane, pred núteným vysídlením na severe aj po ňom, na juhu. „Fotografovali ich nahých, spredu aj z profilu, merali im lebky, dokonca vykopávali hroby. Na zozname ľudí som našla aj Risten, moju starú mamu, po sámsky sa to povie máttáráhkku,“ priblížila.

Podľa Labby bol názor, že Sámovia sú podradní a nekultúrni, v Škandinávii veľmi rozšírený. Súčasťou naratívu boli aj tvrdenia, že ide o vymierajúci národ, ktorý nemá šancu prežiť v modernej spoločnosti, a že pre pasenie sobov a tradičný sámsky spôsob života nie je miesto.

V Nórsku im podľa nej zakázali hovoriť vlastným jazykom, mali sa asimilovať a deti v školách nesmeli hovoriť po sámsky. Podobné postoje boli vo Švédsku, kde Sámom pošvédčili aj mená.