Josip Plečnik, slovinský architekt, ktorý navrhol Pražský hrad
Slovinský vizionár vytvoril z Pražského hradu chrám demokracie
Keď v októbri 1918 vznikla Československá republika, nová demokracia stála pred nečakanou symbolickou výzvou. Mala charizmatického prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, no jeho sídlo – Pražský hrad – sa nachádzalo v neutešenom stave. Po desaťročiach habsburskej vlády pôsobilo zanedbane a opustene. Masaryk váhal, či si nemá dať vybudovať inú, modernú rezidenciu. Nakoniec sa rozhodol rešpektovať tradíciu sídla hlavy štátu a na Hrade zostať. Hľadal architekta, ktorý by z pôvodne stredovekého areálu vytvoril sídlo modernej demokratickej republiky.
Našiel ho v Slovincovi Josipovi Plečnikovi (1872 – 1957), považovanom za jedného najvýznamnejších slovanských architektov. Jeho koncept sa opieral o hlbokú symboliku a pretváranie antických motívov, čím sa jeho tvorba stala jedným z vrcholov moderného klasicizmu. Veril, že architektúra musí mať politický a duchovný rozmer – Hrad nemal občanov ohromovať mocou, ale pozývať ich dnu.
V rovnakom období sa v Československu presadzoval funkcionalizmus, ktorý rozvíjala mladšia generácia tvorcov. Hoci sa Plečnik voči tomuto smeru ostro vyhraňoval, pre českých funkcionalistov zostával nespochybniteľnou autoritou. Uznávali ho pre morálnu integritu, precíznosť a dokonalé zvládnutie remesla.
Pozorný návštevník Pražského hradu pri hľadaní Plečnikovych zásahov nenatrafí na násilné novotvary. Sila jeho práce spočíva v skrytom detaile, čistote materiálu a rešpekte k vrstvám minulosti.
Plečnik sa narodil v roku 1872 v robotníckej štvrti Ľubľany. Jeho otec bol stolár, ktorý od syna očakával, že preberie rodinné remeslo. Táto skúsenosť zanechala v Plečnikovi úctu k remeselnej dokonalosti a materiálu. V teoretických predmetoch sa trápil, ožil až na priemyselnej škole v Grazi, odkiaľ smeroval do Viedne.
Vo Viedni sa dostal do ateliéru Otta Wagnera, otca stredoeurópskej modernej architektúry. Wagner rozpoznal jeho talent. Plečnik uňho získal základy modernizmu, no ako hlboko veriaci katolík hľadal v architektúre duchovný rozmer a prepojenie s antickými koreňmi. Rozhodujúci vplyv mala študijná cesta po Taliansku a Francúzsku. Fascinovaný rímskou architektúrou, etruským umením a stredomorskými záhradami si sformuloval autonómny štýl.
Vo Viedni zanechal prelomové diela. Zacherlov palác (1903 – 1905) je považovaný za jednu z prvých moderných obchodných a obytných budov v Európe. Kostol svätého Ducha (1910 – 1913) bol vizionárskym počinom, kde pracoval s monolitickým železobetónom.
V roku 1911 sa ocitol na rázcestí. Po odchode Wagnera do dôchodku bol kandidátom na jeho profesorské miesto, no vymenovanie zablokoval arcivojvoda František Ferdinand d’Este. Sklamaný prijal ponuku českého priateľa Jana Kotěru a odišiel do Prahy na UMPRUM.
Takmer desať rokov žil v Prahe asketicky, bez rodiny, oddaný študentom. Vychoval generáciu českých architektov.
Vznik Československa v októbri 1918 zastihol Plečnika uprostred pedagogickej práce. Masarykove humanistické ideály v ňom prebudili tvorivé nadšenie. V roku 1919 prebehla neúspešná súťaž na rekonštrukciu južných hradných záhrad a oslovený bol Plečnik. Pred Hradom si prezident jeho prácu otestoval v Lánoch.
Na jeseň 1920 dostal Plečnik prvú ponuku na prestavbu celého hradného areálu. Váhal, pretože plánoval návrat do Slovinska a obával sa intríg. Po naliehaní Masaryka a jeho dcéry Alice ponuku prijal. V novembri 1920 bol menovaný za architekta Pražského hradu.
Prechádzka hradným areálom je príležitosťou kráčať po stopách tohto tvorcu. Exkurziu je najlepšie začať na prvom nádvorí. Plečnik navrhol jeho dláždenú podobu, dominantou sa stali dva vlajkové stožiare z kmeňov moravských smrekovcov, opracované do kónického tvaru a napustené olejom. Stožiare sú ukotvené v bronzových pätkách na žulových podstavcoch a ukončené bronzovými ihlami.
