Básnik mučenickej figúry Tisovej

Básnik Tisovej mučeníckej figúry

V tvorbe Rudolfa Dilonga sa Jozef Tiso objavuje ako postava veľkého bohatiera, čo odzrkadľuje romantizáciu slovenských dejín a prezidentskej úlohy, ktorú Tiso hral v rámci vznikajúceho slovenského štátu. Tisovo pôsobenie a jeho politické rozhodnutia sú aj dnes predmetom mnohých diskusií a interpretácií v literárnych a historických kontextoch.

Moje vlastné dospievanie sa úzko spájalo s poéziou, ktorú som písala, čítala a dokonca aj recitovala. Moja potreba emocionálneho spojenia s autormi katolíckej moderny ma doviedla k divadelnej interpretácii Dilongovho diela, pričom som vystúpila na okresnom kole preoblečená v kňazskej sutane. Pamätám si, ako ma v porote hodnotila herečka Divadla Andreja Bagara, nebohá Hilda Augustovičová, ktorá mi prezradila pikantnosti z Dilongovho života – o jeho sexepíle a rodinných pomeroch, čo vo mne vzbudilo zdrvujúci pocit ohromenia.

V apríli tohto roku sme si pripomenuli 40 rokov od jeho smrti a na posledný májový deň pripadne výročie úmrtia ďalšieho významného básnika katolíckej moderny, Mikuláša Šprinca. Obaja títo autori sa svojou tvorbou snažili nosiť clivotu a glorifikáciu slovenského štátu a jeho prezidenta ako súčasť svojej literárnej identity.

Peter Getting vo svojej štúdii z roku 2009 analyzuje umeleckú kolaboráciu literárnej obce počas totality v rokoch 1939 – 1945, pričom poukazuje na to, ako obaja básnici infantilizovali obraz Tisa. Pre Dilonga bol „drahý vierozvest“ a „veľký bohatier“, zatiaľ čo Šprinc označil Tisa za „mučeníka“ a „hrdinu s veľkým srdcom“. Takáto glorifikácia však vytesnila z pamäti množstvo tragických aspektov Tisovho politického úsilia, vrátane utrpenia a smrti nevinných v koncentračných táboroch.

Po vojne sa Šprinc emigroval, pričom jeho pohľad na vlastnícku krajinu dostal nový rozmer – krajina sa stala jeho relikviou, ktorú si uchoval tak, ako ju opustil. Organizoval kultúrny život v Amerike, vydával časopisy a prednášal, pričom vo svojich predstavách premieňal vojnový štát na stratený raj národnej suverenity.

Teraz však vyvstáva otázka, čo robiť s dielom autorov, ktorých politické názory prežili. Rovnako aj západná civilizácia sa potýka s problémom, akým je dielo Ezry Pounda, fascinovaného fašizmom, filozofia Martina Heideggera či nahrávky dirigenta Herberta von Karajana, ktorý bol blízkym spojencom mocných Tretej ríše. Toto dilema sa neustále vracia aj štyridsať rokov po smrti Šprinca, pričom vášnivé diskusie o tom, do akého tábora patrili, sú stále aktuálne.

Na margo celej situácie si musíme poznamenať, že v literárnej tradícii existujú aj kritici, ako bol Janko Jesenský, ktorý sa vysmieval z nacionalistickej tendencie vo veršovaní a vyzýval na kritické zamyslenie sa nad hrdinami slovenskej literatúry. Konfrontácia sásachou z minulosti je nevyhnutná a je súčasťou nášho kultúrneho diskurzu, ktorý sa snaží zhodnotiť literárne dielo v kontexte doby.