Traumy, o ktorých sa nahlas nehovorí

Traumy, o ktorých sa nahlas nehovorí

Poslanci im ukázali, že volať o pomoc nemá zmysel.

Športové aktivity deťom poskytujú príležitosť zažiť úspech, sledovať vlastný pokrok a byť ocenený za výkon. Avšak skryté traumy, ktoré sa pri tomto prostredí často vyskytujú, sú bolestné a zaslúžia si pozornosť. Autorky, poslankyne za progresívne Slovensko, Ingrid Kosová a Natália Nash, sa vo svojich vyhláseniach snažia upozorniť na temnejšiu stránku športu, ktorú je potrebné odhaliť a riešiť.

V nedávnom návrhu zákona o safeguardingu v športe, ktorý bol predložený do parlamentu, sa hovorilo o nevyhnutnej bezpečnosti, transparentnosti a ochrane pred agresií v oblastiach, ktoré sú deťom blízke. Žiaľ, tento návrh bol vládnou koalíciou odmietnutý, čo opäť naznačuje, že záujmy politikov prevládajú nad záujmami detí.

Pre lepšie pochopenie situácie je dôležité zamerať sa na osobný príbeh dvanásťročnej „Lucie“, ktorá obdivuje svojho trénera. Na prvý pohľad ide o bežný športový vzťah, no pod povrchom sa skrývajú „špeciálne tréningy“, ktoré vedú k nevhodným dotykom a psychickým traumám. Lucia sa ocitá v situácii, kde ju systém nutí mlčať – princíp „čo sa stane v klube, zostane v klube“ jej bráni vyjsť s pravdou na svetlo. Keď sa po rokoch psychicky zrúti, obviňujú ju z nedokázania zvládnuť tlak vrcholového športu.

Podľa štatistík, približne tridsaťpäť percent detí, ktoré sú obeťami násilia v športovom alebo školskom prostredí, nikdy nenahlásia svoje skúsenosti dospelým. Tým sa otvorí diera do systému, ktorý je nastavený tak, aby chrániť páchateľov a ignorovať obete.

Cieľom návrhu bolo zaviedť vzdelávanie a nezávislé mechanizmy, ktoré by prehliadali osoby pracujúce s mládežou a tak zabezpečili, aby zneužívanie nemohlo ostať nepotrestané. Napriek tomu, keď je potrebné povedať „dosť“ nezákonnostiam vo vládne a legislatívne procesy, poslanci sú schopní namáhať sa a obhajovať svojich „ľudí“. Vtedy sa však často zabúdajú na zraniteľných, ktorým mali pomoc poskytnúť.

Mnoho koaličných poslancov, aj keď sú rodičmi alebo bývalými športovcami, sa zjavne nedokáže oslobodiť od dohôd a nie sú ochotní hlasovať za opozičný návrh, ktorý by mohol zmeniť osudy tých najzraniteľnejších. Hoci sa vyjadrujú o „tradičných hodnotách“ a „ochrane rodiny“, ignorujú realitu šikanovania, zanedbávania a sexuálneho predátorstva vo športových prostrediach, ktoré masívne dotuje štát z peňazí daňových poplatníkov.

Takto sa jasne vysiela signál mladým ženám: „vaša dôstojnosť končí tam, kde začínajú záujmy vedenia klubu“. Avšak autorstvo zmien je v rukách tých, ktorí sa nevzdajú boja za spravodlivosť. Šport nemôže byť férový, ak nie je bezpečný. V krajine, kde sú predátori chránení viac ako obete, sa žiť jednoducho nedá.