Vyzerať pravdivo. Nie tak, ako keby vek bol poruchou tváre.
Vyzeranie ako pravda, vek ako archiv prežitého
Na súčasnej spoločnosti sa stále častejšie odráža kultúra bezvýchodiskového klamania. Pri nedávnej návšteve mojej kamarátky sme sa ocitli pri rozhovore, kde sme preberali rôzne témy – od vzťahov, cez deti, až po geopolitické otázky a zdravotné problémy. Na záver našich diskusií sme sa rozhodli vytvoriť selfie, ktoré sme sa jednohlasne zhodli premeniť na ideálny obraz nás samých. Môj kamarát prehnal našu fotografiu cez aplikáciu, ktorá nás vrhla späť do mladosti, akoby sme nikdy nezostarli. Zrazu som sa ocitla pred podvodom, ktorý imitoval minulost a vnucoval mi otázku, aký je cieľ týchto technológií, ktoré sa snažia zakryť fázy nášho života, najmä starnutie.
Starnutie je prirodzený proces
Na zamyslenie je, prečo je vek považovaný za niečo, čo je potrebné skrývať, akoby bol poruchou tváre, a neslúžil ako archív našich životných skúseností. Na starnutí nie je nič zlé; je to súčasť nášho bytia. Prečo by sme mali mať ambíciu byť mladšou verziou seba samých, keď každý deň je príležitosťou na rast a učenie? Život nie je súťažou, kde je potrebné preukázať ideál, ale skôr neustálym pohybom vpred, ktorý je plný výziev a dobrodružstiev.
Estetika a očakávania spoločnosti
Mám averziu voči argumentom, ktoré obhajujú prax, kde bezvráskové tváre a bezvýrazná mimika sú považované za povinnosť pred divákmi. Práve naopak, je to smutný obraz, keď vidíme herečky s hlavičkami, ktoré sú nepatričné k telu, ktoré ich nosí. Vytvára to dojem, že dokonalosť je nutnosťou, aby sme neurazili publikum. Cítime, že náš vzhľad musí byť vyretušovaný, aby sme zodpovedali neuskutočniteľným očakávaniam.
Zvyčajná cena za krásu
Neexistuje nič ako jednoznačný ideál krásy, a preto je frustrujúce vidieť, že externe vyzerajúci „dokonalý“ obraz prekonáva skutočné, autentické identity. Tento kultúrny fenomén nás ženie k presvedčeniu, že ak si neudržíme mladosť, sme odsúdení na prehru. Chcem vyzvať všetkých, aby sa zamysleli nad tým, akú cenu platíme za krásu a akú cenu platíme za klamstvo, ktoré s tým ide ruka v ruke. S klesajúcim vekom nesmieme zabudnúť, že treba prijať seba a to, kým sme sa stali – nie len svojich zhorených odtlačkov, ale všetkých našich skúseností a príbehov, ktoré nás formovali.
