Priviazaní k radiátorom (píše Veronika Šikulová)

Priviazaní k radiátoru: Reflexie o gýči a detskej literatúre

V dobe, keď sa detská literatúra rozširuje na nepoznanie, je ťažké si nevšimnúť, ako veľmi sa zľahčuje jej obsah a kvalita. Ako pracovníčka detskej knižnice som svedkom toho, ako sa deťom požičiavajú knihy, ktoré by som ja sama nedoporučila pre svoje vlastné deti, ani pre tie, ktoré ešte nemám. Dnes sa zdá, že vstup do knižnice je ako vstup do hlučného lunaparku, kde sú lákavejšie a predsa prázdne zábavy ponúkané deťom v podobe vizuálne pútavých, ale literárne prázdnych kníh.

V detskej literatúre sa čoraz častejšie stretávame s takzvanými literárnymi fabrikami, ktorých produkcia nemá ďaleko od pásovej výroby. Príkladom takéhoto prístupu je Thomas Brezina, ktorého dielo je akousi zmesou chlapčenských dobrodružstiev a dievčenských záhad, no v konečnom dôsledku ide len o prefabrikát bez hlbšieho zamyslenia. Deti konzumujú tieto knihy s mechanickou bezmyšlienkovitosťou, akoby sledovali nekonečné televízne seriály, pričom dielo ako „Denník odvážneho bojka“ od Jeffa Kinneya ponúka textovú skratku a humor, ktorý nevyžaduje takmer žiadnu duševnú námahu.

Nebezpečenstvami, s ktorými sa v detskej literatúre dnes stretávame, sú nielen technológie a ich vplyv, ale aj žánrové prvky, ktoré sa stale opakujú bez snahy o inováciu. Obrovské množstvo titlov v žánri fantasy sa skrýva za tzv. instantnú mytológiu, ktorú popularizoval Rick Riordan so svojím Percy Jacksonom. Takéto dielo nielenže osvetľuje antických bohov, ale ich fairytalizuje na verzus moderného tínedžera, čím sa stratí ich pôvodný význam a tajomnosť. Rozohráva tak hru na schovávačku s literárnou logikou a hĺbkou, namiesto ktorej je preferované povrchné vrstvenie rozprávania bez akejkoľvek výskumnej rigoróznosti.

Medzi ďalšími autormi, ktorých dielo sa stáva predajným artiklom bez hodnoty literárneho umenia, sú aj Christopher Paolini so svojím Eragonom či John Flanagan so sériou Hraničiarov učeň. Cieľom ich tvorby nie je nadobudnúť literárnu poctivosť, ale skôr zabaviť, zatiaľ čo namiesili klišé, ktoré prevládajú akokoľvek nad komplikovanejšou zápletkou.

Kriticky sa postavme aj k vizuálnym aspektom, ktoré dnes dominujú detskej literatúre. Komiksy a grafické romány, ako napríklad sériou Dogman od Dava Pilkeyho, sú čisté gýčové výtvory. Postavy a príbehy sú konštruované skôr na pobavenie okamžitého typu, pričom na estetiku a literárnu kultúru sa vôbec nemyslí. Hlavnou myšlienkou je predávať, nie budovať vzťah k literatúre.

Ako autorka si kladiem otázku, aká je alternatíva v dnešnom literárnom svete? Je možné, že v detských knihách sa presadí nová generácia autorov, ktorí sa neboja experimentovať a ponúknu čitateľom niečo hlbšie a zmysluplnejšie? Tieto obavy pretrvávajú a je potrebné umiestniť v detskej literatúre vyššie nároky a kritériá. Zostáva len dúfať, že sa tak stane skôr, ako deti stratia záujem o čítanie.