Moc je produktívna, a to do takej miery,

Najväčšiu moc nad vami má často úradník, nie politik

Väčšina historických aj mnohé zo súčasných koncepcií moci vychádzajú z abstraktných všeobecných definícií, zo stanovenia jej podstaty, z hľadania jej prirodzených základov alebo psychologických motívov. Francúzsky filozof Michel Foucault, ktorý by sa práve v týchto dňoch dožil 100 rokov, však k moci pristupoval veľmi konkrétne. Pomocou podrobných skúmaní rôznych oblastí ľudského života dospel k presvedčeniu, že neexistuje žiadna moc ako abstraktná, izolovaná substancia.

Moc charakterizoval ako mocenské vzťahy, ktoré sa uplatňujú na všetkých úrovniach spoločnosti a jednotlivého človeka bez toho, aby v nich panovala vopred predurčená hierarchia. Zvláštnu pozornosť venoval takzvaným malým, často nenápadným formám moci, ktorých prednosťou je, že sa nachádzajú v priamom kontakte s naším bezprostredným bytím – s našou telesnosťou a myslením.

Sú to napríklad mocenské vzťahy uplatňované na pracoviskách, úradoch, na školách, v nemocniciach či na súdoch alebo vo väzniciach. Všade tam moc pôsobí viac-menej priamo, okamžite a nepretržite. Mocenské vzťahy prenikajú do hĺbky celej spoločnosti, usadzujú sa v každom jej póre, na všetkých úrovniach, pričom neustále spolupôsobia s ostatnými sociálnymi vzťahmi.

Foucaulta permanentne zaujíma otázka, ako, akými kanálmi a sieťami moc preniká do najindividuálnejších, i tých najintímnejších sfér každodenného myslenia a bytia ľudí. Chce zistiť, akým spôsobom sú každodenné myslenie a konanie ľudí napojené na mocenské vzťahy a ako sa ľudia chtiac-nechtiac podieľajú na ich utváraní, upevňovaní a rozširovaní. Viac než „poézia“ moci ho zaujíma jej „próza“, ktorá nás vytrháva z bezstarostného spánku, z ilúzie, že nás, obyčajných ľudí, sa moc ani príliš netýka.

Vychádza z pomerne známej, len, žiaľ, často prehliadanej skutočnosti, že radový občan iba veľmi zriedkavo prichádza do priameho styku s mocou na vyšších stupňoch jej hierarchie. Zato takmer každodenne sa stretáva s mocou na jej nižších poschodiach – ako občan na úradoch, ako pracujúci v zamestnaní, ako žiak, študent na škole, ako pacient v nemocnici a podobne.

Tým má pre každého z nich oveľa závažnejší a niekedy i nebezpečnejší dosah než vzdialená štátna politika či mocenské hry politických elít. A to nielen preto, že pôsobí zdola a bezprostredne, ale hlavne preto, že sa dotýka základných ľudských potrieb, ako je myslenie, poznanie, reč, pravda, sloboda, zdravie, ľudská dôstojnosť, rodina, sex, ale aj práca, bývanie, živobytie a sociálne vzťahy.

Ak si mnohí myslia, že čím vyššie stojí moc, tým je automaticky silnejšia, a že teda najväčšiu moc v štáte majú prezidenti, premiéri či ministri, Foucault tvrdí, že to nemusí byť vždy a za každých okolností pravda. Najväčšiu moc nad nami v konkrétnej situácii môže mať radový úradník, policajt alebo lekár či zdravotná sestra, ktorá tu môže byť takmer absolútna. Veď kto nezažil sestričku, ktorá podľa ľubovôle komanduje pacientov?

Foucault si musel dávať pozor, aby sám nespadol do vlastnej pasce, keďže dôraz na každodennosť môže dávať falošný obraz o tom, čo je normálne. Je napríklad normálne, že každodenne ráno vstávame, že ideme do práce, po práci sa vraciame domov, oddychujeme a nakoniec ideme spať. No už v tom je problém, lebo čo je normálne pre mnohých, dokonca pre väčšinu ľudí, nemusí byť normálne pre každého jednotlivca.

To, čo spája všetky formy a prejavy moci, je ich schopnosť zásadným spôsobom určovať správanie ľudí. Ako to výstižne vyjadril americký politológ Robert A. Dahl, núti ich konať tak, ako by bez mocenského pôsobenia a tlaku nekonali. Takýto nátlak v modernej spoločnosti je spravidla nenásilný. Viac než moc ako sila tu vládne moc normy, teda etických, právnych, náboženských, vedeckých a iných pravidiel, ktoré sa presadzujú prostredníctvom určitých zvykov, zákonov, rituálov alebo verejnej mienky panujúcich v spoločnosti či v komunite.

Takto nám normy predpisujú a často si aj vynucujú, čo smieme či nesmieme robiť, ako máme či nemáme myslieť alebo hovoriť a písať. Kto sa im nepodvolí, je zvyčajne trestaný odmietnutím, ignorovaním a v krajných prípadoch vylúčením zo spoločnosti, z komunity. Foucault na viacerých historických príkladoch dokazuje, že mocenské normy nielen niečo prikazujú, respektíve priamo zakazujú, ale tiež produkujú, tvoria spoločensky užitočného jednotlivca – raz poslušného, inokedy zase aktívneho a tvorivého, a najčastejšie jedného i druhého.

Moc je teda produktívna, ba do takej miery, že paradoxne produkuje i zdroje a sily odporu, revolty proti nej. Vďaka tomu sa podpisuje tiež na charaktere tohto odporu. Ak je moc mäkšia, i odpor voči nej býva spravidla miernejší. Ak je však moc príliš nevyberavá, násilná, takisto odpor býva zvyčajne tvrdý, nezmieriteľný. Aj týmto sa líšilo uplatňovanie takzvanej normalizačnej moci v Čechách a na Slovensku v rokoch 1969-1989.