Minulý týždeň: Fico sa vyžíval v prítomnosti diktátorov, potom povedal Zelenskému, že „moc nemôže urobiť“.
Fico a Korytnačky v Pekingu: Medzi diktátormi a slabošstvami
Robert Fico, slovenský premiér, sa na cestách medzi Pekingom a Uzhhorodom ocitol v paradoxnej situácii, kedy sa snažil presadiť svoju „suverénnu“ zahraničnú politiku. Napriek protichodným ideálom, sa zahral na súčasť svetovej elity a zúfale sa snažil zapadnúť do scény, kde dominovali samozvaní „silní muži“ ako Vladimir Putin a Kim Jong Un.
Nezáujem Západu a Fico ako súčasť scény
Na vojenskej prehliadke v Pekingu, ktorá sa konala pri príležitosti osláv konca druhej svetovej vojny, sa zjavila znepokojujúca realita – západní lídri chýbali. Na obrázkoch, ktoré obleteli svet, ste videli iba Fica spolu s predstaviteľmi krajín, ktorých cesty k moci boli často posiate podvodmi, vojenskými pučmi alebo dedičnými nárokmi.
Dozvuky slovenského pragmatizmu
Ako jediný európsky líder prítomný na tejto akcii, Fico sa strotul na pozadí, vyznačujúci sa snahou byť prehliadaný. Jeho prítomnosť sa zdá byť znakom úpadku a rezignácie Západu na oligarchiu, ktorá sa pomaly kreslí na obzore. Podľa niektorých pozorovateľov je to varovanie pred oslabovaním demokratických hodnôt na celom kontinente.
Nekritické objatie diktátorov
Fico sa v Pekingu pokúsil predstierať, že má mocné otázky, na ktoré by sa chcel pýtať Putina. Napriek tomu sa stretol so skepsou, keď sa jeho dopyt obmedzil na jednoduchú otázku: „Ako sa máš?“ Takáto „odvaha“ nasleduje po jeho predchádzajúcich vyjadreniach, ktoré naznačili, že na skutočné otázky nezostáva energia.
Veľké slová a malá realita
Zatiaľ čo nás presviedča, že „môže byť zmenou“, je jasné, že slovenský premiér sa sám tlačí skôr medzi „režimy“ ako medzi hodnoty. Takéto správanie podkopáva nielen dôveryhodnosť Slovenska, ale aj samotný základ demokratického diskurzu, ktorý by mal riadiť medzištátne vzťahy.
Apokalyptický tón a Slovensko
Slovensko sa nachádza na križovatke, kde sa môže rozhodnúť medzi zanechaním v prérií odvahy alebo odvážneho vyhlásenia, ktoré sa pretaví do skutočnej politiky. Avšak Fico sa zdá byť skôr ochotný nainujiť slovenskú identitu do čoraz menej demokratických rysov. Takéto správanie je symptomatické, a to nielen pre jeho administratívu, ale aj pre vzťah celého štátu k vládnucim hodnotám.
Realita za slávou
Na pozadí všetkého sa ukazuje, že Fico má pred sebou dlhú cestu. Skrátka, väčšie ambície môže za nádhernú fasádou povrchu skrývajú imperatív otvorene a kriticky čeliť zodpovednostiam voči občanom.“
