Maršal Konev a umenie slovenských politikov kryť si navzájom chrbát

Maršal Konev a slovenské umenie držať chrbát

Praha sochu maršala Koneva, zabalenú do debny, definitívne pred pár rokmi zamkla do depozitára. My sme mu sochu postavili.

V Kružlovej sa dočkali pamätníka Koneva odliateho z epoxidu. Plachtu z neho sťahovali minister pôdohospodárstva Richard Takáč, europoslanec Ľuboš Blaha a ruský veľvyslanec Sergej Andrejev.

Je v tom niečo ignorantské, akoby sme chceli celému svetu dokázať, že naša pamäť nemá hĺbku, ale len šírku, do ktorej sa zmestí akákoľvek verzia minulosti.

Nešlo o náhle vnuknutie miestnych rodákov. Premiér Robert Fico sochu osobne prisľúbil Vladimírovi Putinovi, keď spolu v Moskve rozjímali o svetovom mieri.

Ako Fico sľúbil sochu

Človek zájde na návštevu do sveta, podľahne čaru kobercov a odrazu sľúbi hostiteľovi kus vlastného námestia. Sám premiér na odhalenie pre diplomatickú virózu neprišiel, no svedomie má čisté. Dodržal slovo.

Maršal Konev, hrdina z učebníc, ktorý nás oslobodzoval, no zabudol, že oslobodenie neznamená doživotný podnájom. Muž, ktorý najskôr hnal Nemcov z Berlína a neskôr, v roku 1956, potláčal maďarskú túžbu po slobode. V roku 1968 obzeral pražské ulice, aby pripravil terén pre tanky.

V tom tkvie naša národná tragédia. Nie že k nám dejiny boli kruté, ale v tom, že sme ich nepochopili. Najväčším nešťastím je slovenská mentálna nesvojprávnosť a potreba klaňať sa modlám, aby sme nemuseli niesť zodpovednosť za prítomnosť.

Mentálna nesvojprávnosť

S radosťou vyťahujeme starých strašiakov, oprášime im výložky a staviame ich na piedestál v naivnej viere, že niečo vyriešime. To nás donútilo oslavovať človeka, ktorý pre väčšinu Európy symbolizuje totalitné jarmo.

Maršal Konev oslobodzoval. Lenže maršal nezostal stáť na hraniciach s kyticou orgovánu. Išiel ďalej. A s ním aj dejiny, ktoré sa dnes snažíme vylepšiť, akoby sa rok 1945 dal odstrihnúť od toho, čo nasledovalo.

Keď bolo treba v roku 1956 potlačiť maďarské povstanie, bol tam. Keď sa stavala najabsurdnejšia stena v dejinách, držal v ruke murársku lyžicu sovietskej moci. V roku 1968 osobne viedol spravodajskú misiu predtým, než nás jeho nástupcovia prišli „oslobodiť“ pred nami samými.

Bonus k funkciám

Minister pôdohospodárstva sa pred mikrofónom poďakoval všetkým zúčastneným, pričom si neodpustil povzdych nad skazenou Európou, kde sa pamätníky ničia.

Podľa neho je stavanie sôch bronzových chlapov v čižmách, ktorí položili život za našu slobodu, v poriadku. Maršalovi Konevovi, ktorý zomrel pokojne v moskovskej posteli, to hrdinské padnutie v boji pripísal ako bonus k funkciám.

Potom nasledoval rétorický klenot: „Nemôžeme predsa spájať to, čo sa deje teraz, s tým, čo sa dialo pred viac ako osemdesiatimi rokmi.“ Postavíme sochu, aby sme demonštrovali dnešné postoje, a jedným dychom zapcháme hubu minulosti.

Nakoniec maršala Koneva rozpustil v hmle kolektívnej anonymity a dodal, že pamätník nie je len o Konevovi, ale o všetkých tých nešťastníkoch, čo tu kedysi prišli o krk. Maršal dostal sochu a tí ostatní dostali aspoň česť robiť mu na podstavci křoví.

Náš nesúhlas zaniká v hrmote oficiálnej dychovky. Sme rukojemníkmi menšiny, ktorá nám diktuje, čo je krása a kto je hrdina.

A čo Ukrajinci?

Oslavovať maršala uprostred vojny, ktorá je hneď za dverami a ktorá používa rovnakú rétoriku o „bratskej pomoci“ a „denacifikácii“, je hluchota k plaču obetí.

Sme schopní odpustiť aj poníženie, ak nám niekto ponúkne dostatočne veľký bronzový symbol, pod ktorým sa môžeme odfotografovať. Bohužiaľ, nie sme súčasťou veľkých dejín. Sme len komparzom v hre, ktorej pravidlá sa znova píšu v Moskve.

Socha nestojí ako pomník vďaky, ale ako dôkaz toho, že sme sa z dejín, čo stále prekrúcame, nenaučili nič. Možno ako držať chrbát, keď okolo cvála maršalov kôň.

Kým kamarila v drahých kabátoch nastupuje do vykúrených áut a maršal zostáva na podstavci, do neviditeľného zošita našich dní sa zapisuje táto chvíľková slabosť nebrániť sa a pritakávať. Budeme sa raz hanbiť za to, že sme sa správali ako deti, ktoré si nechali vnútiť hračku, s ktorou sa nechcú hrať. Socha je oveľa nebezpečnejšia, ako sa zdá, mení vás na niekoho, kým ste nikdy nechceli byť.