Kritika „súdružky“ vicepremiérky a ďalšie facky v politike
Vymenovanie Šimkovičovej za vicepremiérku vyvolalo ostrú kritiku
Vymenovanie Martiny Šimkovičovej za vicepremiérku nie je len politickým ťahom, ale podľa autorky definitívnym estetickým a morálnym kolapsom tejto krajiny. Premiér Robert Fico týmto gestom podľa nej neprejavil len hlboký cynizmus, ale aj aroganciu voči slovenskej kultúre, inteligencii a elementárnej ľudskej súdnosti.
Dosadiť ženu, ktorá za necelé tri roky dokázala zdecimovať, polarizovať a paralyzovať slovenskú kultúrnu obec, do pozície podpredsedníčky vlády, je podľa textu politickou provokáciou. Svedčí o absolútnej strate zábran tých, ktorí dnes v tomto štáte držia v rukách moc.
Šimkovičová zaviedla čistky v kultúrnych organizáciách a personálne ich rozvrátila, pričom podľa autorky dokázala, že jej chýba vízia, odbornosť a rešpekt k slovenskej kultúre. Rozvrat RTVS, čistky v Slovenskom národnom divadle a Slovenskej národnej galérii boli podľa textu vykonané bez významných odborných argumentov.
Namiesto práce sme podľa autorky svedkami šírenia konšpirácií a prejavov, ktoré v kultúrnom svete vyvolávajú zdesenie a medzinárodnú hanbu. Snaha cenzurovať umeleckú slobodu a nahrádzať ju predstavou o „čistej slovenskej kultúre“ má podľa textu bližšie k normalizačným praktikám než k modernej európskej demokracii.
Najväčšou tragédiou podľa autorky nie je nominantka, ale človek, ktorý ju do funkcie navrhol – premiér krajiny. Týmto krokom podľa nej potvrdil, že kritériom na úspech v tejto krajine nie je vzdelanie, rozhľad, morálka či práca, ale lojalita a ochota slúžiť deštruktívnej agende.
Vicepremiérkou krajiny je podľa textu osoba, ktorá nedokáže reprezentovať ani svoj vlastný rezort bez toho, aby vyvolala škandál alebo vlnu posmechu. Autor sa pýta, aké strategické rozhodnutia pre krajinu bude manažovať človek, ktorého hlavnou intelektuálnou agendou je boj proti fiktívnym progresivistickým bubákom a písanie statusov na sociálnych sieťach v štýle konšpiračných webov.
Slovensko podľa autora prešlo rôznymi bizarnosťami, no nominácia Martiny Šimkovičovej za podpredsedníčku vlády prekračuje všetky červené čiary. Človek by čakal, že po mesiacoch chaosu sa premiér pokúsi situáciu aspoň navonok upokojiť. Namiesto toho prichádza podľa textu odmena za nekompetentnosť, diletantizmus a systematické ničenie všetkého, čo v tejto krajine malo punc profesionality a kontinuity.
Tento krok je podľa autora vedomá degradácia štátnych funkcií na úroveň frašky. Slovensko sa mení na krajinu, kde sa nekompetentnosť netrestá, ale oslavuje a povyšuje. Za to, že Martina Šimkovičová zasadne na stoličku vicepremiérky, nesie podľa textu historickú zodpovednosť každý poslanec a minister, ktorý pred týmto vývojom sklonil hlavu.
Autor sa pýta, akú hlbokú nenávisť musí premiér prechovávať k vlastnej krajine, keď jej do čela tlačí postavy, ktoré si pletú štátnu správu s liečením vlastných komplexov menejcennosti na sociálnych sieťach. Ministerstvá sa podľa neho stávajú pracoviskami pre politických stroskotancov, ktorých jedinou kvalifikáciou je, že dokážu prečítať z papiera akúkoľvek podlosť.
Namiesto toho, aby sme vládu hnali k zodpovednosti, sa podľa autora naťahujeme o to, čo bude po budúcich voľbách a ktorá opozičná strana s ktorou prehodí slovo. Táto debata o budúcich koalíciách je v tejto chvíli zvrátená aj scestná. Ak máme premiéra, ktorý klame, podvádza vlastnú krajinu a namiesto budovania reálnej bezpečnosti sa chodí poklonkovať do Belehradu, jediným legitímnym cieľom by malo byť jeho okamžité odvolanie a nahradenie kýmkoľvek.
Keby sme podľa autora v tejto sekunde vyšli na ulicu a posadili do ministerských kresiel prvých piatich náhodných ľudí z autobusovej zastávky, urobili by sme pre túto krajinu hrdinský čin. Tí by v sebe totiž našli viac elementárnej cti, svedomia aj úcty k vlastnému národu než táto suita cynikov, ktorá si zo štátu urobila rodinný podnik.
