Fico zaútočil na Merza a vyvolal ostrú politickú reakciu
Fico urazil Merza
Klenot slovenského analytického mainstreamu „nech si Fico doma rozpráva, čo len chce, hlavne že v Bruseli hlasuje správne“ je na ústupe, avšak takú lekciu, akú včera dostali šíritelia tohto fejku, ešte nezažili.
Totiž včerajšie domáce rozprávanie predsedu vlády má veľa predpokladov vyjsť Slovensko veľmi draho. „To, čo robí Merz, je typické vydieranie, a ja to odmietam,“ vyslovené asi päťkrát v prúde iných nezmyslov, je nehorázne obvinenie kancelára. Konkrétne vydieranie je podľa premiéra z Bratislavy „hrozba veta rozpočtu EÚ“, čím reagoval na jednu vetu z Merzovho listu predsedovi Rady Costovi.
Pohnojiť slovenskú pozíciu pred rokovaním v Dubline horšie sa už nedalo. Fico totiž hrubo dezinterpretoval alebo neprečítal s porozumením vetu, ktorá znie: „Spoločný záväzok všetkých členských krajín spravodlivo prispieť na pokrytie finančného deficitu Ukrajiny je nevyhnutným predpokladom na vyriešenie tejto otázky (ukrajinskej), ako aj na diskusiu o ďalších záležitostiach, najmä tých, ktoré majú finančné dôsledky.“
Áno, je tam aj hrozba vetovania rozpočtu, kľúčové slovko je však to „aj“. Totiž kritické spojenia „spravodlivo prispieť“ a „nevyhnutný predpoklad“ majú omnoho širšiu výkladovú škálu než veto, teda zhodenie celého rozpočtu. Uznáte, že „spravodlivo prispieť“ sa dá aj inak než finančnou spoluúčasťou, v Bruseli je dosť „kreatívcov“. Príkladom alternatívneho, kreatívneho riešenia takzvaných kvót, ktoré vyzerali nepriestrelné, je migračný pakt. Takže to, že jedine peniaze sú „nevyhnutným predpokladom“ (vyriešenia ukrajinskej otázky), je čistá misinterpretácia.
Ale hrozba vetom sa ujala v mediálnom príjme ako kľúčové posolstvo z listu. Kľúčové aj je, keďže čo do politického presahu je to alternatíva najďalekosiahlejšia, ktorá mediálne „predáva“ Merzov list Costovi. Skutočnosť, že slovenský premiér vyčítal (prevzal z druhej ruky) tento krajný výklad, je oslavou zahraničnopolitickej hlúposti.
Naopak, Péter Magyar, zhodou okolností práve v Berlíne, nevykrikoval „ani cent“, „ani cent“ – ako Fico na tlačovke asi osemkrát –, ale podobne ako Tusk reagoval v zmysle, že odmieta, resp. nepovažuje za šťastné spájať rozpočet s inými záležitosťami. Čo je dobrá základná pozícia do debaty. Totiž právo veta v zahraničnej politike (Lisabonská zmluva) je dôkazom, že spoločné postupy EÚ nie sú povinnosťou, čiže ústavnoprávne konformný je „opt-out“.
Jasné, nad „lisabonskými“ konzekvenciami tu má jasnú prednosť morálka. Neznesiteľne sebecká pozícia Fica (aj Babiša) je morálny škandál. Počnúc Trumpom cez Orbána a Babiša až po Fica vieme, že nacionálny (ultra)egoizmus je základnou polohou celej populistickej „pravice“.
Od Fica nečakajme ani morálku, ani premýšľanie, avšak my si pozrime, na akých krehkých nohách by stálo to „vydieranie“. Je možný taký nemecký kancelár (modernej éry, 20. – 21. storočia), ktorý by si vzal na tričko rozpad veľkého diela svojich predchodcov? Nikto netvrdí, že neprijatý rozpočet by znamenal spontánny rozpad, ale to riziko je priveľké. Napokon iróniou je, že do veta by Merz nešiel z vnútropolitických dôvodov, keďže tým by plnil program AfD, čo je – ešte v jeho situácii údajne najnepopulárnejšieho kancelára všetkých čias – absurdné.


