Slováci neveria na ebolu. Problémom boli aj pohrebné rituály, vraví lekárka v Kongu

Ľudia v Kongu neveria, že ebola existuje, hovorí slovenská lekárka

Infektologička Alena Koščálová z Univerzitnej nemocnice v Bratislave pôsobila v Konžskej demokratickej republike počas ďalšej epidémie eboly. V centre na liečbu eboly v meste Mongwalu viedla tím 16 miestnych a zahraničných lekárov.

„V krajine stále časť ľudí neverí, že ebola vôbec existuje,“ povedala Koščálová. Ide už o sedemnástu epidémiu eboly v krajine od roku 1976, keď lekári vysoko nákazlivé ochorenie v Kongu prvýkrát identifikovali.

Koščálová odišla na prvú misiu s Lekármi bez hraníc v roku 1999, krátko po škole. Bola prvou Slovenkou, ktorá s organizáciou pracovala v teréne. V Kongu kedysi strávila tri roky a práve tam sa dostala k práci počas epidémie, čo ju neskôr priviedlo k odboru infektológie.

Do oblasti, kde pracovala pred 20 rokmi, sa vrátila počas súčasnej epidémie. „Návrat bol pre mňa veľmi osobný, plný nostalgie. Bolo zvláštne a zároveň krásne po toľkých rokoch znovu vidieť známe miesta a stretnúť ľudí, s ktorými som kedysi pracovala,“ opísala. V Kongu strávila približne mesiac, z toho tri týždne priamo v Mongwalu.

Cesta do Mongwalu bola podľa nej náročná. Kongo je obrovská krajina, kde sú cesty v mnohých oblastiach v katastrofálnom stave. Posledných šesťdesiat kilometrov išli autom viac ako tri hodiny. Pre napätú bezpečnostnú situáciu sa lekári nemohli presúvať pešo ani na krátku vzdialenosť, v oblasti pôsobilo viacero ozbrojených skupín.

V centre na liečbu eboly Koščálová pracovala každý deň. Každé ráno čakala personál pri vstupe do nemocnice zdravotná kontrola vrátane merania teploty. Centrum bolo provizórne, postavené prevažne z plastových plachiet, ale veľmi premyslene usporiadané. Malo zelenú zónu, ktorá bola bezpečná, a červenú zónu, kam lekári vstupovali len v kompletných ochranných oblekoch.

Cez priehľadné steny mohli pacientov v zelenej zóne sledovať aj bez toho, aby museli zakaždým ísť k nim. V červenej zóne však naraz strávili maximálne hodinu. „V tom teple a ochrannom obleku sa aj tá niekedy zdala ako večnosť. Vychádzali sme odtiaľ úplne premočení,“ uviedla. Nasledoval krátky oddych, doplnenie tekutín a príprava na ďalší vstup.

Najťažšie sú podľa nej chvíle, keď pacient zomrie. „Vy si ešte dlho premietate, či ste nemohli urobiť niečo viac,“ dodala.