Riskuje život, aby pomohol zabudnutým bábuškám.
Andrej Pastorek: Hrdina z Černobyľskej zóny
Andrej Pastorek, odvážny dobrovoľník z Dubnice nad Váhom, sa stal svetlom nádeje pre zabudnuté obyvateľky z Černobyľskej zóny. Počas vojny na Ukrajine, ktorá rozvrátila mnohé životy, sa rozhodne neskrýval. Naopak, od svojho prvého návštevy v tejto desolatej oblasti v roku 2013 sa stal ich pravidelným pomocníkom. Pomáha starším babičkám, ktoré sa rozhodli zostať vo svojich rodných domovoch aj napriek nebezpečenstvu, nosí im potraviny, lieky a domáce potreby.
„Hovoria mi, vráť sa opäť synku, čakám ťa. Párkrát už zaznelo, že nebyť nás, tak asi neprežijú,” opisuje Andrej, ktorý riskuje svoj život pri každej návštevě. Jeho snaha pomôcť tamojším obyvateľom súvisí nielen s ich materiálnym zabezpečením, ale aj s emocionálnou podporou, ktorú im nesie. Jeho prítomnosť je pre nich dôkazom, že nie sú zabudnutí.
Andrej sa vo voľnom čase stará aj o svojich ľudí ako veliteľ dobrovoľných hasičov v Bohuniciach. Jeho mimoriadne úspechy, obetavosť a ľudskosť mu vyniesli ocenenie „Srdce na dlani“, ktoré dostal od Trenčianskeho dobrovoľníckeho centra. Tým sa posunul do celoslovenského kola súťaže, ktoré sa uskutoční v marci v Prešove.
„Pri privítaní aj pri rozlúčení je tam vždy to ľudské objatie, lebo cítia, že niekto ešte s nimi stojí,” vraví Andrej, čo naznačuje silu ľudskej blízkosti, ktorú dokáže v ťažkých časoch ponúknuť.
Desiatky návštev a odhodlanie pomôcť
V Černobyľskej zóne sa v súčasnosti nachádza iba 24 posledných pôvodných obyvateľov. Od havárie, po ktorej sa museli evakuovať, niektorí z týchto starších ľudí dostali povolenie vrátiť sa domov a dožiť svoje dni tam. Andrej, ktorý navštívil zónu už 25-krát, má s nimi zvláštny vzťah. Nejde len o prinesenie potravy, ale o skutočné prepojenie životov.
Povedal, že jedna babička mu raz jasne povedala: „Keby som sa nevrátila, zomrela by som, lebo by som sa odtrhla od svojich koreňov.” Andrejov prístup je poháňaný hlbokým porozumením pre ich situáciu a túžbu zachovať ich duševné spojenectvo s miestom, ktoré vždy považovali za svoj domov.
Hoci zóna je známa svojou kontamináciou, Andrej opisuje, že obyvateľom sa žije v relatívne „čistejších” oblastiach a trpia bežnými chorobami stareckého veku, nie následkami rádioaktivity. Pravidelné testy na miestnej pôde a plodinách ukazujú, že ak sú dodržiavané normy, nie sú zdravotné problémy a život pokračuje.
Historické súvislosti a pohľad do budúcnosti
História rádioaktívneho spadu, ktorý ovplyvnil nielen Ukrajinu, ale aj okolité krajiny, je častou témou rozhovorov. Skúmanie následkov výbuchu vyvoláva otázky o dlhodobých zdravotných účinkoch a štatistiky, ktoré sú dosiahnuteľné, sú rozdelené. Andrej konštatuje, že zránie, rakovina štítnej žľazy a iné choroby sa objavili v deväťdesiatych rokoch, najmä v tých oblastiach, ktoré sa nachádzajú najbližšie k elektrárni.
Vojna zmenila dynamiku v zóne. Pred ňou Černobyľ navštevovalo množstvo turistov, čo sa počas pandémie zmenilo na celkové uzavretie. Ruská invázia situáciu navyše zhoršila, keď sa zóna stala jedným z prvých oblastí, ktoré okupovali agresori. Po niekoľkých týždňoch sa však dostala späť pod ukrajinskú kontrolu, čo otvorilo nové možnosti pre Andrejovu pomoc, aj keď s novými výzvami a rizikami.
Andrej sa nebojí a neustále sa snaží dodávať potraviny a prvú pomoc tým, ktorí sa snažia prežiť ukážky života vo vojne. Nosí pomoc nielen pôvodným obyvateľom, ale aj zamestnancom elektrárne a policajnému zboru, ktorí vyžadujú ochranné pomôcky a čistiace prostriedky.
Andrej Pastorek predstavuje príbeh srdca a odhodlania. Jeho silná existencia ukazuje, že aj v tme môže byť svetlo a že aj v tých najťažších podmienkach sa dá nájsť dôvod pomáhať a dať ďalším šancu na dôstojný život.
