Katarína Kapustová zažiarila v novom filme

Katarína z kauzy Chachaland ukazuje svoj príbeh v novom filme

Katarína Kapustová, ktorá pred vyše siedmimi rokmi prehovorila o sexuálnom zneužívaní v detskom tábore Chachaland, je ústrednou postavou nového dokumentárneho filmu režisérky Leny Kušnierikovej s názvom V šere sa stráca cit pre farby. Oficiálna premiéra filmu sa uskutoční 26. októbra v bratislavskom kine Lumière.

Dokument podľa dostupných informácií nezachytáva len traumu z minulosti, ale predovšetkým jej dôsledky a snahu naučiť sa s nimi žiť v prítomnosti. „Je dôležité ukázať, že to nekončí samotným skutkom, súdnym procesom a ani po piatich rokoch terapie. Je to nekonečné,“ uviedla Kapustová.

Jej vtedajšie svedectvo o praktikách riaditeľa tábora Romana Paulínyho odštartovalo náročný a zdĺhavý proces hľadania spravodlivosti, ako aj jej vlastnú cestu za uzdravením. Práve tú teraz zachytáva nový film.

Kapustová opísala, že prvé zhliadnutie hotového filmu pre ňu nebolo jednoduché. Natáčanie bolo dlhé a vzniklo veľa materiálu. Pripadá jej, že výsledok dobre reprezentuje to, čo chcela režisérka dokumentom povedať, no prekáža jej dívať sa sama na seba. Najmä časti s terapiou sú pre ňu náročné, keďže ich považuje za veľmi zraniteľné a citlivé.

Terapia je ústrednou líniou dokumentu. Kapustová priznala, že nakrúcanie nebolo úplne príjemné. Bola ešte rozložená z materstva, keďže to bol prvý raz od narodenia dcéry, čo sa vracala k téme zneužívania. Nemala zásadný problém s otváraním sa, no nová rodičovská rola situáciu sťažovala. V niektorých chvíľach si sama v sebe dala stopku a otvorene povedala, že do určitých vecí nepôjde alebo v nich nebude pokračovať.

Hranicu, za ktorú režisérku nepustila, mala najmä v rámci terapeutických aktivít. Spomenula napríklad pasáž, v ktorej mala napísať list sama sebe. List síce napísala, ale nedokázala ho prečítať nahlas, a do filmu sa napokon nedostal. Do dokumentu tiež nechcela vťahovať svoju dcéru a z pôrodnice nechcela zverejniť zábery zo samotného pôrodu. Vo filme je scéna, kde dcére strihá nechty, no dievča je v nej rozmazané. Explicitné zábery na dcéru nedovolila.

Za dôležité považuje vrátiť sa k traume pred kamerami preto, lebo si myslí, že ľudia nevedia úplne uchopiť rozmer celého problému – ako takáto skúsenosť preniká do každodenného života a ako sa s ňou človek aj po rokoch stále vyrovnáva.