Prístup vlády k spoločnosti nie je vzdialený traumatizácii. Učí nás, aby sme nemali dôveru vo svet.
Vláda a dôvera verejnosti: Cesta do temnoty
Současný prístup vlády k spoločnosti, ako je naznačené v komentári Matúša Ritomského, sa stáva nástrojom na vytváranie nedôvery a zlého pocitu medzi občanmi. Po nedávnych udalostiach, kedy francúzska ambasáda potvrdila, že Slovensko sa stalo súčasťou koalície proeurópskych krajín, na chvíľu vyvstala nádej pre občanov, že naša zahraničná politika sa orientuje správnym smerom. Avšak rýchle popieranie zo strany vládnych činiteľov, ako sú vyjadrenia Blanára a Fica o „vojnovom spolku“, spôsobili, že optimizmus sa rýchlo vytratil, a situácia nadobudla trpký nádych.
Situácia tohto typu, kedy sa rozvíja nekončiaci príval poloprávd a zahmlievania, už nie je iba otázkou jednotlivých vyhlásení, ale stáva sa systematickou súčasťou vládneho fungovania. Vláda, miesto toho, aby poskytovala jasné a verné informácie, podporuje prostredie plné neistoty, čo má za následok traumatizáciu spoločnosti. Keď občania žijú v nepredvídateľných podmienkach, strácajú dôveru nielen vo vládne inštitúcie, ale aj vo svet okolo nich, čo vedie ku kultivovaniu podozrievavosti a ostražitosti voči čomukoľvek.
V tejto atmosfére nedôvery sa navyše vyzdvihuje rozdelenie spoločnosti, kde každá časť sa ocitá vo svojich vlastných ilúziách. Na jednej strane sú tu voliči opozície, ktorí cítia opovrhnutie voči súčasnej vláde, a na druhej strane tí, ktorí sledujú s nadšením Ficove sľuby o mieri, aj keď ich realita je diametrálne odlišná. Zatiaľ čo obranný priemysel Slovenska rýchlo rastie, vláda popiera akúkoľvek podporu konfliktu na Ukrajine, pričom firmy z jej vlastného rezortu profitujú na vojne.
V situácii, kde prevažuje oportunizmus a vládne vyhlásenia sú do značnej miery prekrútené, sa vo verejnom diskurze prestáva vyplácať hnev a nádej. Keď sa občania cítia konfrontovaní pokrytectvom a nejasnosťou, ich motivácia zúčastniť sa na verejnom živote klesá. Je jasné, že to nevedie k posilneniu demokratických princípov ani k pozitívnej budúcnosti národa.
Slovensko sa tak ocitá v komplicite znepokojivej situácie, kde si ani jedna časť spoločnosti nie je istá, na čom vlastne stojí a kam smeruje pod vedením svojich zvolených predstaviteľov. Tento všeobecný pocit neistoty a rezignácie nielenže brzdí jeho rozvoj, ale ubližuje aj kolektívnej snahe o budúcnosť, o ktorú sa všetci občania mali snažiť.
