Ivana Havranová: Na Slovensku doteraz nie je až taká veľká hanba kradnúť

Román Ivany Havranovej a jeho odraz súčasnej spoločnosti

Nový román Ivany Havranovej, nazvaný „Nezabiješ“, predstavuje literárny objav, ktorý sa zaoberá tými najtemnejšími aspektmi nášho podvedomia. Príbeh dvoch židovských sestier, ich prežití Osvienčimu a následnom návrate na Slovensko, nie iba zobrazuje historické traumy, ale aj reflektuje hrozné a silné témy, ktoré sú relevantné aj v dnešnej dobe. Autorčin jazyk je niekedy chladný a dokumentaristický, čím ešte viac zdôrazňuje absurdnosť a hrôzu prežitého.

Podľa Havranovej, čitateľ nemá zažiť len šok z historických hrôz, ale mal by byť konfrontovaný aj s malými, „obyčajnými“ zleskmi zloby, ktoré sa môžu prejaviť v bežných životoch na Slovensku. Na stránkach románu sa odkrýva krutá pravda: „Skutočná hrôza nebýva len v táboroch, ale aj v slovenskej náture, ktorá sa nevyhýba krádežiam a bežným prejavom nenávisti voči iným.“

Odzrkadlenie nenávisti a historickej pamäti

Seriózne otázky, ktoré kniha kladie, sú zamyslením nad tým, akú úlohu hrá historická pamäť v našich životoch. Havranová zdôrazňuje, aká je dôležitá kontinuita prítomnosti s minulosťou a ako sme často zaslepení vlastnou zlomyseľnosťou voči tým, ktorí sú od nás odlišní. Židovské komunity sa na Slovensku stretávali s nielen fyzickým, ale aj psychologickým násilím. Po návrate do svojich domovov žili v prostredí nenávisti a odcudzenia.

„Akoby sme nikdy nechceli prijať, že sme mali možnosť ochrániť iných. Vždy sme sa stávali svedkami a aktérmi v situáciách, kde prevládala zlosť a snaha o zisk,“ konštatuje autorka, zdôrazňujúc, že mnohí po vojne prichádzali o majetky, tak ako ich rodičia predtým. Skrížené pohľady medzi preživšími a tými, ktorí im ublížili, sú naozaj desivým mementom našich zlyhaní.

Reflexia osobných stretnutí so svedkami

Osobné stretnutie Ivany s jednou zo sestier, ktoré prežili Osvienčim, prináša do románu osobný tón. Rozprávala o svojich skúsenostiach s istým druhom pohybu: „Keď sme boli v tábore, nikto nemal čas na prechádzky. Deň aj noc sme museli pracovať pod dozorom, preto sa mi do života vnútilo, že musím byť stále v pohybe,“ spomína s hlbokým žiaľom, ktorý znepokojuje aj čitateľa.

Sestrám sa po vojne dostáva rôznych predsudkov a nepochopenia, čím sa ukazuje, ako ťažko sa žije v krajine, ktorá ich predtým zavrhla. Akoby sa nachádzali v pasci medzi skúsenosťami, ktoré prežili a realitou, s ktorou sa museli znovu vyrovnať.

Havranová ako chronistka súčasnosti

Havranová vo svojej literárnej tvorbe neustále búra stereotypy a odkrýva náš pohľad na minulosť, pričom sa neopomína ani na dnešný svet. Upozorňuje na to, ako bezohľadné súčasné správanie má korene v nenávisti zasadené v minulosti, ktorú mnohí z nás nechcú vidieť. Manipulácia faktov a stereotypov nás od seba vzďaľuje a niekedy aj ovplyvňuje naše rozhodovanie vo vlastnom živote.

To, čo autorka predkladá, je výnimočná výzva na zamyslenie o etnických, historických a existenciálnych otázkach, ktoré ostávajú našou každodennou súčasťou. Svoje posolstvo kniha ukotvuje v presvedčení, že budúcnosť sa rodí z prijatia minulej pravdy — aj tej najbolestivejšej.