Trump pochováva vlastnú bezpečnostnú stratégiu.

Trumpov rozporuplný prístup k bezpečnostnej stratégii USA

Administratíva Donalda Trumpa nedávno predstavila svoju Národnú bezpečnostnú stratégiu, ktorá, hoci sa snaží jasne definovať strategické priority Spojených štátov, ukazuje ako rýchlo sa jej zámery začínajú ignorovať. Po doslovnom zverejnení sa zdá, že obsah dokumentu sa míňa účinku, keď americké rozhodovanie ad hoc stále prepisuje jeho základy.

Áno, upozornenie na západnú hemisféru, vrátane aktívneho zadržania venezuelského diktátora Nicolása Madura a posilnenia tlačovej politiky voči Kube, bolo za Trumpa evidentným krokom. V tomto kontexte však stratégiou vyjadrené snahy o čelnie Číne, potvrdzujú zas po vyčlenení regiónu Blízkeho východu, ktorý bol historicky súčasťou amerických vojenských intervenčných plánov.

Dokument, i keď zmierňuje jazyk vo výrazoch, stále podčiarkuje hrozby, ktoré predstavuje Čína, s cieľom pre vyššiu globálnu domináciu. Avšak Blízky východ, ktorý sa do našich myslení masívne vrýva vo svetle bezprecedentných vojen, sa vo výhľadovom pláne dostáva do úzadia, čo je posun zo strategického aktériu na akési bezvýznamné komparatívne pozadie.

Ako sa však tri mesiace nielen zdalo, americká stratégia začala zrazu naraz stávať chaotickou. Zatiaľ čo Trumpasamovo vedenie otvorilo dvere spôsobom k ďalšej veľkej vojne na Blízkom východe, eskalujúce nasadenie vojakov a mena vojen celkom zastavilo dodržiavanie predpokladaných cieľov vo zväzku vojenských ambícií, ticketingových bindžiačov a uprosto komplikovanej situácie.

Je možné, že Trump, posilnený úspechmi minuloročnej krátkej vojny s Iránom a taktickou výhrou vo Venezuele, predpokladal, že obdobie rýchlych výsledkov sa bude opakovať. Avšak v historických radoch by tento pohľad skôr volali hybris – a varovali, že takmer vždy takáto presilovka končí nečakanými a nepríjemnými následkami.

Pokiaľ Trump neodporuje predsedu izraelskej vlády Benjamina Netanjahua, ktorý žiada od Spojených štátov vyprovokovanie vojny proti Iránu, vo svete sa vyznieva: Izrael, aj keď armádne schopnosti má, sa nemôže uchýliť k plnohodnotným akciám bez naovej podpory Spojených štátov, čo sa môže udiať iba v dome Trum Posílený? Nech je pravda akákoľvek, jedno je isté – Trumpova vojenčná dobrovoľnosť narušuje duch dohôd a zámerov jeho vlastnej stratégie.

Amerika sa opäť ocitá na špekulatívnej hranici blízkovýchodného chaosu, skryto si podrobujúcim mocenským zmenám. Čo to pre americkú múdrosť a svetovú stabilitu znamená, stojí v obavách a otázkach. Pri dnešnej situácii nie je jasné, ako Spojené štáty dokážu zas ostať vyváženými miestom, bez poklesku do chaosu, ktorý pomohli vytvoriť.

Pôvodne sľubovaná politika „America First“ sa cez nepredvídateľné akcie transformuje na nesúvislý mimozemský prístup, pričom súčasne, s mohutným prehlbovaním konfliktu s Iránom, administratíva nachádza zbraňové zdroje na úkor iných oblastí. Protivzdušné systémy sa presúvajú na Blízky východ, zatiaľ čo predchádzajúce administratívy sa snažili zo zahraničných aspektov presunúť pozornosť na Áziu.

Čínsky prezident Si Ťin-pching sa, nepochybne, zamyslí nad skutočností, že behom triafania sa prioritného nasadenia Amerických síl im situácia vyhovuje. Týmto sa Európa ocitá v pozadí, značne otrasená stratégiou nadlivého prehodnotenia trhov a presúvania zbraní, ktorá nikam neviedela v prípade Iránu.

Kedysi silní zástancovia voľnej vojny, ako napríklad na výbor Transpatických dohodov, už nič nehovoria. Mnohí Európania považujú iránsky tým za neprijateľný, avšak podcenia akúkoľvek vojenskú intervenciu, pokiaľ ide o prevrat a stabilizáciu, zúfalé bombardovanie nemôže poskytnúť stabilitu.

Pokles dôvery medzi USA a Európou nie je fatálny, ale viditeľný: Trumpove uvoľnenie sankcií voči Rusku sa dává ako neutrálny, aký pred ím ponúkol, zatiaľ čo ostatné opatrenia presúvania sa snažia skryť za všeobecným podsúvaním vojenských akcií.

Ruské administratívy sa prichádzajú do pozície, kde siaha ruka prezidenta Vladimira Putina. Medzi vojnou voči Ukrajine a vojnou, ktorú vedie Trump proti Iránu, je aspoň paralela zrejmá. Autokratickí vodcovia posúvajú zbroj, pričom za nemysliteľné rozhodovania posielajú svoje vojske bez váh; konečný neúspech v predpokladaných metódach dáva nádeje len v pomoci službám, ktorými nahradzovali americká politika samoucci nielen v ladenú spravnú komunitu, ale aj celú existenciu.

Strategické dokumenty, ponúkajúce politiku a ucktávanie privilégií, sú dôležitá päta k vyváženej akcii, pokiaľ ich vodcovia čítajú. Bez prečítať nevyhnutne vedú takto k strate politického a vojenskom vedení, ktoré by energia priviedla k týmto ďalším zmene a rozvoju.