Paradox demokratického úpadku

Paradox demokratického úpadku: Prečo demokracia upadá v Indii?

Predstavte si situáciu, v ktorej ste postupne obmedzovaní, kým vás niekto núti konať podľa jeho vôle. Tieto pocity sú desivé, avšak pozoruhodne, mnohí ľudia si ich akceptujú. Tento jav v súkromnej sfére je známy ako masochizmus, presiahne však aj do verejného života, kde sa autoritárski lídri oslabujúci občianske slobody a zastrašujúci médiá a súdy stávajú obľúbenými postavami medzi voličmi.

Indický prípad toho umelecky prepracovaného paradoxu dosahuje vrchol pod vedením premiéra Naréndru Módího. Ako varuje Maya Tudor z Oxfordskej univerzity, aj keď sú formálne demokratické inštitúcie zachované, ich normy a praktiky sa dramaticky zhoršili. Organizácia Freedom House klasifikovala Indiu v roku 2021 ako „čiastočne slobodnú“ krajinu, zatiaľ čo projekt Varieties of Democracy označil Módího vládu za „volebnú autokraciu“. Zaujímavý je fakt, že Módí patrí medzi najobľúbenejších demokraticky zvolených lídrov na svete, pričom až 67 % voličov mu vyjadruje podporu.

Podobnú situáciu zažilo Mexiko počas prezidentského obdobia Andrésa Manuela Lópeza Obradora, ktorý zasahoval do pravomoci opozície a obsadzoval nezávislé inštitúcie svojimi spojencami. Napriek tomu si užíval rekordnú popularitu, so žiarivou podporou počas svojho odchodu z funkcie, pričom jeho nástupkyňa Claudia Sheinbaumová bola zvolená s výraznou väčšinou.

Nejde však o ojedinelé prípady. Mnohé krajiny, ako El Salvador, Poľsko, Maďarsko, Turecko, či Izrael, mali podobných lídrov, ktorých vlastní voliči akceptovali aj napriek ich nedodržiavaniu demokratických princípov. Napríklad bývalý brazílsky prezident Jair Bolsonaro, dnes vo väzení, v roku 2023 povzbudil svojich stúpencov k výtržnostiam po prehratí volieb, a predsa stále má lojalných priaznivcov.

Prečo sa aj naďalej míňajú misie protestov voči tyranii? Odpoveď môže tkvieť v smere, ktorým sa politika v mnohých demokratických štátoch pohybuje. Politika sa stala privysoko liberálnou, avšak nedostatočne demokratickou. Tento kontroverzný názor vysvetľuje, že ak inštitúcie opakovane zasahujú do vôle väčšiny, ich frustrácia narastá a volia kroky, ktoré obchádzajú dievčenské pravidlá a normy.

Táto teória, hoci elegantná, môže pôsobiť príliš abstraktne, avšak jasne ukazuje, že voličom ide o konkrétne osobnosti, ktoré dané inštitúcie zastupujú. Rôzni aktéri ako sudcovia a úradníci sú často vnímaní ako arogantní členovia elity, takže sa voči nim vyvíja hnev. Tento spor naberá na sile najmä v kontexte globalizácie a vzájomného teritoriálneho napätia.

Tento trend naznačuje, že voličom nejde nevyhnutne o odpor voči demokracii ako takej. Demokracia nie je súbor pravidiel, ale dynamický systém riadený osobami, ktoré môžeme vymeniť, aby sme ich urobili prístupnejšími a menej odtrhnutými od reálnych potrieb občanov. Možno demokracia netrpí zlyhaniami, ale paradoxne vlastnými úspechmi. Ak sa stane systémom ovládaným elitami, ktoré sú voličom neznáme, stáva sa ľahšie ju odmietať.

Príbeh o tom, že liekom na ťažkosti demokracie je väčšia demokracia, je síce čiastočne pravdivý, ale volanie po plebejsku orientovanej politike sa ukazuje byť rozhodujúcim v tejto situácii. Občania by mali požadovať politiku, ktorá bude blízko ich potrebám a preferenciám, aby znovu získali dôveru v demokratické inštitúcie.