Herci z Divadla Jonáša Záborského hovorili o šikanovaní

Šokujúce odhalenia šikanovania v Divadle Jonáša Záborského

V Prešove, v prostredí, ktoré by malo byť oázou umenia a tvorivosti, sa ukazujú temné zákutia psychologického týrania. Hlavným aktérom týchto neľudských praktík je umelecký šéf, ktorého správanie vyvoláva už roky obavy a strach medzi hercami. V divadle, kde by sa mala rozvíjať kultúra, vládne atmosféra zastrašovania, ktorú snímky z neverejných generálnych skúšok ešte umocňujú.

Libuša, dlhoročná herečka divadla, otvorene hovorí o praktických metódach šikanovania, kde vyberaní herci sú pred ostatnými ponižovaní vulgárnymi poznámkami a zahanbovaním. „Čo robím v tomto pekle?“ pýta sa, čím vystihuje nielen svoj, ale aj pocit mnohých jej kolegov. Práca v divadle, kde si zaslúžené uznanie vymieňajú s neustálym psychickým tlakom, je pre nich emocionálnym znásilnením.

Napriek tomu, že išlo o verejné tajomstvo, herci sa zdráhajú identifikovať. Strach zo sprístupnenia svojej identity ich odrádza od toho, aby sa postavili proti tyranovi. Len traja bývalí členovia súboru odvážili sa zverejniť svoje mená a kauzy iných ostávajú neoznámkované. Systém, ktorý by mal slúžiť ich rozvoju, sa stal nástrojom teroru.

Divadlo Jonáša Záborského má technické vybavenie na tvorbu veľkých produkcií, ale atmosféra vzájomnej podpory medzi hercami je narušená. Zosmiešňovanie a neprimerané správanie, ktoré prevláda, vedie k vytváraniu kultúry strachu, kde sa málokto odváži čelíť takýmto praktikám. Obyčajná snaha o vyjadrenie kritiky sa totiž stáva stigma, ktoré môže viesť k osobným útokom.

Režisér Michal Náhlík, umelý šéf a dominanta divadla, sa postavil do centra kontroverzie. Po tom, ako dvadsaťdva zamestnancov odovzdalo otvorený list s podnetom na inšpektorát práce, zorganizoval tlak na obranu svojho postavenia. Podľa jeho slov, neprekročil limity, avšak jeho dlhoročný výkon v pozícii ich prakticky potvrdzuje.

Roky existujúce problémy však nielenže nerieši, ale aj nadále zasahuje do praktík divadla, manipulujúc s hercami, ktorých umenie posudzuje cez prizmu osobných preferencií. Jeho vnímanie talentu a schopností hereckého súboru je spôsobené skôr osobným antipatiou, než objektívnym hodnotením.

Šikanovanie, ktoré prežívali herci, sa stalo faktom, s ktorým museli bojovať tak, aby sa neprejavilo na javisku, kde majú predvádzať svoj výtvor. V prípade náročných situácií, ako sú rodinné zdravotné problémy, sa nedokázali brániť a čelili takmer ostrakizmu. Po odchode z divadla sieti sa zmenili zastoje a dištanc.

Posledné slová a nádeje hercov

Ako reflektuje Veronika Husovská , pracovné podmienky sa stali neúnosné. Jej tehotenstvo, spojené so zdravím a rodičovskými povinnosťami, sa stalo zámienkou na tvrdé odmietania. „Na javisku je to nebezpečné,“ vraví, no režisér sa odmieta obávať o zdravie svojich zamestnancov. Presne táto neochota viesť dialóg o riešení problémov sa stáva ohrozením nielen pre psychológiu zamestnancov, ale aj pre ich celoživotné plány a kariéry.

Odpálenie umelca len kvôli osobným antipatiám, zastaranému pohľadu na prácu a ignorovaniu reálnych problémov ukazuje, ako krátkozraká a despotická moc môže zničiť životy jednotlivcov; práca, ktorá mala byť oslavou umenia, sa pre mnohých stáva nočnou morou.

Zdroj: www.sme.sk/kultura/c/divadlo-jonasa-zaborskeho-herci-sikanovanie