Historička Sľubu: Ženy v socialistickom školstve ovplyvňujú spoločnosť dodnes
Historička seriálu Sľub: Ženy v socialistickom školstve mali ďalekosiahle dôsledky. Vidíme ich dodnes
Historička Eva Škorvánková pôsobí ako odborná poradkyňa tvorcov seriálu Dunaj, k vašim službám aj seriálu Sľub. Je presvedčená, že príbehy postáv pomáhajú mladým generáciám pochopiť, prečo sú ich rodičia a starí rodičia takí, akí sú, a verí, že im môžu pomôcť aj v sporoch, ktoré medzi sebou preto majú.
Keď dcére ukáže fotky zo svojej základnej školy, vie, aká reakcia bude nasledovať: veselo sa zasmeje. Je rada, že seriál Sľub pozerá jej dcéra spolu s ňou.
Podľa Škorvánkovej veľa vecí zo Sľubu už dnes neplatí – ako sme žili v práci, ako sme trávili voľný čas, ako vyzeral náš život v rodine. No vidno v ňom aj to, čo sa k nám nenápadne vracia. Tak ako vtedy, aj dnes má politická moc už len blízko k tomu, aby našu túžbu po spotrebe využila na vyjednávanie spoločenského konsenzu, ktorý by jej pomohol udržať si svoje pozície.
V našom živote ešte budú pribúdať obdobia, za ktorými budeme nostalgickí, hovorí historička. Vysvetľuje aj to, za akých podmienok by sme sa aj v slobodnej a otvorenej spoločnosti mohli nechať znovu znormalizovať.
Móda v Československu bola v druhej polovici osemdesiatych rokov podľa nej nie veľmi atraktívna, teda tá, ktorá bola dostupná v obchodoch. Odevné závody chrlili obrovské šarže rovnakého oblečenia, takže väčšina detí vyzerala rovnako. Doba podľa Škorvánkovej priala kreativite – ženy si kupovali časopisy so vzormi a deti zachránila len zručná mama alebo babka.
Historička spomína aj na detaily z detstva v Šali, kde vyrastala. Keď sa v obchode pýtali na plavky, predavačka sama rozhodla, ktoré ukáže. Gumičky do vlasov z Francúzska od mamy znamenali, že boli hviezdy. Takéto drobnosti podľa nej deťom chýbali, no pre deti boli veľmi dôležité.
Vďaka seriálu môžu mladé generácie podľa Škorvánkovej lepšie pochopiť generáciu svojich rodičov a starých rodičov – v akom svete rástli a žili. Pripomína, že keď sa vtedy niekto dohodol na stretnutí, nemohol ho operatívne zrušiť, musel na stretnutie prísť, alebo sa minuli. Jedinou četovacou aplikáciou boli slová: prosím ťa, odkáž. Dynamika vzťahov bola podmienená tým, že všetko bolo naživo.
Pri každej postave má seriál podľa historičky šancu ukázať, aké stratégie prežívania Česi a Slováci počas socializmu mali a ako sa naň adaptovali, respektíve neadaptovali. Niektorí boli ochotní pristúpiť na pravidlá hry a vstúpili do strany, elita sa dostávala ľahšie k bytom, využívala možnosti chodiť na stáže alebo na konferencie do zahraničia a časť z nej v tom videla aj možnosť, ako emigrovať. Iní boli problémoví, režim odmietali a šli si vlastnou cestou aj za cenu následkov.
Ako príklad uvádza telocvikára Michala a jeho brata Vlada. Keď ich matka úspešne emigrovala, obaja zostali bez možnosti kariérne napredovať. Na ich osudoch možno podľa Škorvánkovej sledovať ľudí, ktorí sa neprispôsobili, neboli ochotní podplácať alebo nemohli participovať na vzájomnej výmene tovarov a služieb. Mali morálne bariéry, neboli s tým zmierení.
Seriálový príbeh sa začal v roku 1985, teraz pokračuje rokom 1986. Mládež vtedy podľa historičky vnímala pozitívne konzumnú spoločnosť na Západe, fascinoval ju moderný životný štýl, ktorý mohla vidieť napríklad cez vysielanie rakúskej ORF. Do Maďarska zas mohli chodiť nakupovať výrobky, ktoré kádárovský režim pustil na pulty, kým u nás to bol tuzexový tovar: značkové spreje, rifle, platne, talianske kočíky a buginy značky Chico, plastové dojčenské fľaše, ohrievače na mlieko, Coca-Cola.
Hoci sa medzi mladými ľuďmi nepochybne šírili aj protirežimné názory, väčšina podľa Škorvánkovej nad vecami príliš do hĺbky neuvažovala. Nedá sa preto povedať, že by sa v masovom meradle stavali do opozície voči režimu. Efektivita vzdelávacieho systému, propagandy a kontroly bola práve v tom, že viaceré generácie za sebou si neuvedomovali manipuláciu režimu. Mnohí sa uzatvorili do rodinného prostredia. Ak sa v rodine prezentovali kritické protirežimné postoje, deti boli rodičmi vedené k tomu, aby o tom na verejnosti nerozprávali.
V rozhovore historička hovorí aj o tom, ako sa líšia pohľady českých a slovenských historikov na represívnosť režimu z druhej polovice 80. rokov 20. storočia, aké dôsledky malo, že v školstve začalo robiť veľa žien, čo bolo dobré na československom zdravotníctve, ako sme sa stavali k jadrovej hrozbe, čo nás naučila rakúska vláda a za čím z toho, čo prišlo po revolúcii, cíti nostalgiu.
