Kedy bude socializmus „normálnou históriou“?

Kedy bude socializmus „normálna história“?

Autor je bývalý poslanec Národnej rady, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťujúci profesor na Sciences Po a startupista/investor v oblasti digitálneho zdravotníctva.

V Paríži často prestupujem na stanici metra s veľmi zvláštnym názvom – Stalingrad. Francúzom pripomína bitku, ktorá z ich pohľadu otočila dejiny. Bez nej si nevedia predstaviť vlastné oslobodenie od nacizmu a napriek tomu, že obsahuje meno jedného z najhorších diktátorov histórie, premenovať stanicu nikto neplánuje.

Vždy, keď cez ňu prechádzam, rozmýšľam nad tým, ako odlišne si vytvárame vzťah k vlastnej minulosti. Francúzski politici, intelektuáli či protestujúci na uliciach kladú samých seba do kontextu, ktorý siaha späť o tisícročie. Päť republík, dve cisárstva a predtým monarchia sú zdrojom príkladov, porovnávania, inšpirácie a, samozrejme, kritiky a odporu. Osobitne silné je to pri moderných dejinách, ktoré odštartovala francúzska revolúcia.

Okrem Stalingradu tak v parížskom metre nájdete aj stanicu pomenovanú po Robespierrovi, otcovi revolučného teroru, či neskorších koloniálnych guvernéroch, ktorí budovali impérium a ktorých ruky sú tiež od krvi.

História ako tapiséria či verdikt?

Postoj k vlastným dejinám nevyhnutne obsahuje dva elementy. Prvým je snaha porozumieť ľuďom a historickým procesom v kontexte ich vlastnej doby. Tento pohľad menej súdi a viac opisuje, čo sa stalo, vrátane vysvetlenia hlbších sociálnych a ekonomických trendov. Čo kto spravil a prečo. Je to história ako tapiséria.

Druhý pohľad naopak vnáša do všetkého spätne naše morálne hodnoty a interpretuje históriu cez odkaz pre dnešok. Nevyhnutne tak obsahuje hrdinov, od ktorých sa treba učiť, a samozrejme zlosynov. Je to história ako verdikt.

Čo strácame, zachytáva vynikajúci poľský seriál Olovené deti.