Režisérka filmu o kauze Chachaland: Často sme prerážali múr, len aby film vznikol
Režisérka filmu o kauze Chachaland: Často sme hlavou prerážali múr, len aby film vôbec vznikol
Režisérka Lena Kušnieriková šesť rokov nakrúcala dokumentárny film o Kataríne Kapustovej, ktorá pred rokmi verejne otvorila kauzu sexuálneho zneužívania v detskom tábore Chachaland. Podľa jej slov filmársky tím často hlavou prerážal múr len preto, aby dielo vzniklo.
„Nikdy sme nechceli, aby to bolo len o samotnom akte sexuálneho zneužívania, ale o tom, do akých vrstiev života sa to všade votrie,“ uviedla režisérka v rozhovore pre SME.
Jej intímny a spoločensky naliehavý dokument mal premiéru na festivale Jeden svet. Od 2. novembra sa dá vidieť na platforme DAfilms.sk.
Kušnieriková si po prečítaní blogu Kataríny Kapustovej, v tom čase Danovej, v roku 2019 položila otázku, ako sa mohol vzťah 13-ročného dievčaťa a 40-ročného muža do takej miery normalizovať. Na jednoznačnú odpoveď podľa vlastných slov počas šiestich rokov nakrúcania nenarazila.
Prvotným zámerom bolo nakrútiť skupinový portrét, akúsi dokumentárnu detektívku o tom, ako sa to dialo. Režisérka to však nedokázala urobiť, lebo väčšina protagonistov z oboch spektier, ktorých oslovila, nechcela ísť pred kameru.
„Už na začiatku som si stanovila, že vo filme nikoho nechcem zhadzovať alebo viniť. Naozaj som tomu chcela len porozumieť, lebo je to téma, ktorá sa týka mojej generácie,“ povedala.
Dodala, že veľa jej kamarátov do tohto tábora chodievalo. „Myslím si, že keď máte štrnásť a vidíte, že sa to deje niekomu inému, nie je ľahké s tým niečo urobiť.“ Nechcela by preto prenášať zodpovednosť na iné deti, bola však zvedavá na to, čo vtedy cítili. Tím sa pomerne rýchlo odklonil od otázky, ako sa to mohlo stať, k tomu, čo s tým robiť, keď už sa to stalo.
V úvode filmu Katka vchádza do studenej vody, čo odkazuje na článok s názvom Tento text nie je o otužovaní, ktorým kauzu pred rokmi otvorila. Podľa režisérky tím s vodou pracoval v celom filme ako s leitmotívom a pri vode aj veľa nakrúcal. Katka v tom čase často chodila otužovať a režisérka sa vždy snažila hľadať činnosti, ktoré reálne robí. Scéna z úvodu filmu bola jedným z úplne prvých nakrúcaní, ktoré spolu urobili.
Režisérka považovala za dôležité zachytiť príbeh dokumentárne preto, že ju fascinoval samotný príbeh, v ktorom bolo obsiahnuté všetko. „Všetky tie zvraty a celkové vyústenie pre mňa predstavovali nesmierne silný naratív. Zdalo sa mi, že by to mohlo byť veľmi dobré aj ako film,“ vysvetlila. Príbeh ju vyslovene uchvátil, zároveň jej celá téma pripadala veľmi dôležitá. Rolu zohrala aj generačná záležitosť – cítila určité súznenie, hoci do tábora sama nechodila. Navyše má dve deti a nechce, aby boli preživšími takýchto vecí, ani aby boli páchateľmi. Keďže zo svojej pracovnej pozície s tým nemá veľmi čo spraviť, za zmysluplné považovala nakrútiť o tom film.
Vo filme je cítiť silný kontrast – na jednej strane chladné, byrokratické chodby súdov a nekonečné čakanie, na druhej strane veľmi krehké terapeutické sedenia. Režisérka uviedla, že problémom súdov bolo, že ich bolo strašne veľa a ťahalo sa to niekoľko rokov. Boli v rozstupe troch, štyroch mesiacov, niekedy dvoch, inokedy pol roka. Vždy sa tam pritom dialo v princípe to isté. V strižni sa zrazu ocitla s piatimi takmer totožnými pojednávaniami, ktoré bolo potrebné nejakým spôsobom abstrahovať do filmu, preto sú vo filme zábery iba z dvoch súdov. Napriek tomu musela chodiť na každý. Menilo sa aj prostredie, presúvalo sa to z jedného súdu na druhý. Vizuálne tam podľa nej nebolo veľmi čo riešiť, vedela, že to musia nakrútiť observačne. Ťažké bolo skôr to, že tím nikdy nevedel, čo vlastne bude ďalej. Bol to nekončiaci proces.
Pri terapiách tím vedel, kde a s kým bude nakrúcať, takže tam to bolo z kameramanského hľadiska premyslenejšie a viac zrežírované v zmysle, že vedeli, čo idú robiť, kde to začína a kde končí. Pri terapii vopred tušili, čo sa asi bude hovoriť, ale režisérka nevedela, kam ich to zaveje a čo sa podarí.
Rovinu terapie považovala za dôležitú preto, že ide o ťažkú tému. Uvedomila si, že aj keď sa na niektoré veci pýta, nedostáva také formulácie odpovedí, z ktorých by vo finálnom strihu vedela vyskladať zrozumiteľný príbeh pre niekoho, kto toho nebol účastný alebo nevie, o čo išlo. Potrebovala preto inak pracovať s protagonistkou, so skladbou otázok a so získavaním odpovedí. Tím vymyslel nápad s terapeutkou, keďže Katka dlhé roky navštevovala terapiu a mala s ňou veľmi dobrú skúsenosť. Rozhodli sa pracovať s tým, čo jej reálne fungovalo a čo autenticky v jej živote zohralo rolu pri tejto téme.
