Objavil sa čistiaci prostriedok s názvom Myčka

Na čistiacom prostriedku s názvom Myčka

Autorka je spisovateľka.

Náš bájny hamrštíl nebol len obyčajným miestom na mape uprostred vinohradov. Zavše sa mi zdá, že bol stavom vedomia, že na svete je dobre, že jeseň vonia, jar vonia inak, v zime prídu pod okná srnky a v lete vyschne tráva a budú cvrlikať svrčky. Miesto, ktoré voňalo včelími plástami a trochu pušným prachom dobrých a dlhých debát a, samozrejme, vínom.

Ako malé dievča som možno stála uprostred izby, keď vtom do dverí vstúpil Ľubomír Feldek. Na toto prvé stretnutie s ním si nepamätám, no viem, že Ľubo nikdy na mňa nepôsobil ako návšteva. Nebol to skrátka obyčajný muž, ale niečo ako chodiaci orloj, z ktorého namiesto apoštolov vyskakovali rýmy a básničky a slovné hračky.

Priniesol mi vtedy legendárnu knižku Hra pre Tvoje modré oči. Sotva opustila tlačiarenský lis, vystrnadili ju z pultov kníhkupectiev s rýchlosťou, s akou miznú sny pred svitaním.

Dnes vetu vnímam ako takmer facku úcte a feldekovskú výzvu k tancu na lane nad priepasťou otcovskej autority. Môj otec Vincent Šikula bol gigant, monolit z tohto kraja a hudby, no Feldek do nášho domu vždy vniesol kúzlo moderného polyfónneho sveta.

Ľubomír Feldek nie je len básnikom slovenskej zeme; bol čosi ako seizmograf svetovej avantgardy. Keď prekladal Nezvala, neprepínal len jazykové kódy z češtiny do slovenčiny. Uskutočňoval alchymistickú transmutáciu.

Feldek pochopil, že Nezval nie je len rým, ale prúd asociácií, nekonečné defilé obrazov, kde sa mramor stretáva s ružou a lokomotíva s anjelom.

Potom je tu Robert Desnos. Parížsky surrealista, ktorý dokázal snívať v stave bdelosti, básnik, ktorého nacisti umučili v Terezíne, no jeho Spevobáje a spevokvety si našli vďaka Feldekovi cestu aj k slovenským čitateľom.

Keď som mala šestnásť rokov, prišiel k nám do Modry len na skok. Pre čosi som sa durdila a umývala riad. Čistiacim prostriedkom s názvom Myčka. Feldek vzal pero, prepísal ním písmeno M na P a vrátil mi ho: Skús týmto, pôjde ti to ľahšie.

Pracujem v knižnici, ideálnom prostredí pre spisovateľa. Robím na detskom oddelení, lebo deti ešte nestihli ochorieť na dospelosť. Rada beriem do rúk Feldekove knižky. Používam ich ako čarovné prútiky – na Feldekových textoch deťom ukazujem, že poézia môže byť sranda.

Raz som Ľubka pozvala k nám, medzi deti. To, čo som videla, nebola prednáška. Ľubomír Feldek je geniálny pedagóg, mág, ktorý vie sňať z poézie nánosy nudy a strachu. Hral sa s nimi, akoby sám bol dieťaťom, no s múdrosťou starého šamana.

Najveselšie stretnutia, aké som kedy v živote zažila, pri ktorých som strácala dych a plakala od smiechu, sa spájajú s neopakovateľnou konšteláciou Olinka Feldeková, Ľubo Feldek aj Ľubo Dobrovoda.

Do tejto konštelácie patril aj Rudo Sloboda. Feldeka som mala rada aj ako literárnu postavu v Slobodových knihách. Trojica – Šikula, Feldek, Sloboda – pre mňa tvorila triumvirát slovenskej literatúry.

Keď tatko Vinco zomrel, vzala som telefón a prvému to oznámila Ľubovi Feldekovi. Tento príbeh by však nebol úplný, ak by som nespomenula môjho svokra, Jozefa Mihalkoviča. Jozef bol básnikom iného razenia.

Môj svokor napísal v jednom z textov vetu, ktorá mi dodnes znie v ušiach ako prorocké vyznanie: že by nám Slovákom bolo treba viac takých Feldekov. Je to hlboké uznanie feldekovskej nevyhnutnosti.

Keď sa dnes v knižnici pozerám na malé dievčatá a chlapcov, ako s otvorenými ústami počúvajú Feldekove verše, viem, že tá Hra, ktorú mi kedysi priniesol do hamrštílu, sa nikdy neskončí.