Západ roky prehliadal problémy Šerpov, teraz čelí následkom
Autorka kníh o Himalájach: Na hory sme sa pozerali koloniálne. My sme boli hlavné postavy, Šerpovia nie
„Nikdy nedokážeme plne porozumieť duchovnému prepojeniu Nepálcov či Pakistancov s Himalájami. Aj k Tatrám cítite niečo iné ako k Alpám,“ vraví BERNADETTE MCDONALD, autorka knihy Výstup z tieňa, ktorá mapuje úlohu Šerpov, Baltiov a ostatných etnických komunít za himalájskymi horolezeckými úspechmi. Vydala aj knihy o poľských lezcoch či o zdolávaní osemtisícoviek.
V knihe okrem iného kanadská autorka opísala aj fenomén Nirmala ‚Nimsdaia‘ Purdžu, nepálskeho horolezca, ktorý v rekordnom čase zdolal všetkých štrnásť osemtisícoviek a ktorý v auguste zahynul v lavíne na Broad Peaku. Aj keď si Nimsdai podľa nej nezaslúži nálepku talentovaného alpinistu, pomohol zmeniť vnímanie nepálskych lezcov vo svete.
Stredná Európa jej nie je cudzia
Stredná Európa vám ako región nie je vôbec cudzia, keďže ste napísali knihu o legendárnych poľských horolezcoch, ako bol Wojciech Kurtyka alebo Jerzy Kukuczka. Čo vás na poľskom lezení a horolezectve vlastne tak zaujalo?
Mojou predchádzajúcou prácou na plný úväzok bolo vedenie horského filmového festivalu v Banffe. Robila som to dvadsať rokov a táto práca ma priviedla do kontaktu s množstvom alpinistov, horolezcov a dobrodruhov v podstate z celého sveta. Rovnako ma priviedla aj do Poľska. Raz sa objavila snaha oživiť horský filmový festival v Katoviciach. Niekoľko rokov sa nekonal, no potom sa opäť rozbehol.
Človek, ktorý toto podujatie oživil, ma požiadal, aby som prišla a pomohla mu s tým. V Katoviciach som tak popri tom spoznala množstvo poľských lezcov, o ktorých som dovtedy nevedela. Samozrejme, vedela som o Kukuczkovi, Wande Rutkiewicz a Kurtykovi, ale o mnohých ďalších nie.
V procese ich spoznávania a toho, čo dokázali, som si uvedomila, že existuje celá časť histórie výškového horolezectva, ktorá bola na Západe prakticky neznáma. Možno keby ste sa ponorili do niektorých alpinistických časopisov, niečo by ste sa dozvedeli, no pre bežnú verejnosť boli títo ľudia neznámi. Preto som si povedala, že to je absurdné, a napísala som o tom. Veľmi rada by som sa do Tatier vrátila. Milujem tam turistiku aj lezenie, viackrát som bola na festivale horských filmov v Poprade.
Lezenie je jej vášňou
Lezenie je vašou vášňou, ale lákalo vás niekedy stať sa výškovou horolezkyňou a možno aj zdolať niektorú z himalájskych osemtisícoviek, o ktorých ste toľko písali?
Bola by som neúprimná, keby som povedala, že mi to nikdy nenapadlo. Moja jediná takzvaná výšková skúsenosť bola z Južnej Ameriky, a to nie je až tak vysoko. Napokon takáto príležitosť nikdy neprišla, respektíve som ju nikdy nevyužila a jednoducho som bola zaneprázdnená.
Bernadette McDonald (1951)
narodila sa v kanadskom Saskatchewane, 20 rokov pôsobila ako riaditeľka horského festivalu v Banffe, od roku 2006 sa primárne venuje písaniu literatúry faktu o horolezectve, je autorkou kníh ako Brotherhood of the Rope (2007), Freedom Climbers (2011, v češtine Lezci svobody, 2018) o poľských alpinistoch či biografie Wojciecha Kurtyku (2017), tento rok jej v slovenčine vyšla kniha Výstup z tieňa (Vydavateľstvo Absynt, 2026) s podtitulom Šerpovia, Baltiovia a triumf miestnych horolezcov v ázijských veľhorách.
Výhoda pozície outsiderky
Je výhodou, ak o horolezcoch píše niekto, kto je v podstate outsiderka?
Som si istá, že to má svoje výhody aj nevýhody. O lezení viem dosť a mám dostatok skúseností na to, aby som porozumela pocitom nepohodlia. Viem, ako sa prejavuje výšková choroba. Viem, aké je to byť vo veľmi chladnom prostredí, aké strašné môže byť bivakovať v zime. Mám dostatok skúseností v horách na to, aby som o tom dokázala písať zasväteným spôsobom, ale pri tej skutočnej výškovej skúsenosti sa naozaj musím spoliehať na príbehy, ktoré mi rozprávajú iní. Našťastie je ich veľa a získate vďaka nim celkom dobrú predstavu o tom, čo tam hore prežívali.
Mnohí elitní lezci sa netaja tým, že majú veľké ego a často o tom aj píšu. Mohla byť výhoda to, že ste pre nich nepredstavovali lezeckú „hrozbu“?
To je dobrá pripomienka. Myslím si, že jednou z mojich výhod je, že som pre nikoho nepredstavovala hrozbu. Nesúperím s nikým z ľudí, o ktorých som písala. Nie som na ich úrovni, nikdy som nebola a ani nikdy nebudem. A napriek tomu mám hlboké uznanie pre to, čo robia. Takže nikto nemal potrebu so mnou súťažiť alebo riešiť moje ego.
