Máme tu prvú generáciu, ktorá už nič neprináša

Máme tu prvú generáciu, ktorá neprináša vlastné hnutie ani posolstvo

Jazz sa dnes považuje za vysoko sofistikovaný hudobný žáner. Nesie so sebou pocit statusu, podobne ako vážna, klasická hudba. V čase svojho vzniku bol však jazz podobný underground ako dnešné techno párties. Etymológia slova jazz má aj sexuálne konotácie a časom sa stal aj zakázaným umením.

Spolu s blues je však jazz príkladom jedného z prvých kultúrnych hnutí, ktoré boli odpoveďou mladej generácie na status quo, symbolom slobody a nezávislosti. Hudba bola prirodzeným spôsobom sebavyjadrenia celých generácií, neskôr to bol swing, rock, metal, punk, hip-hop či naposledy rave. Každá generácia mala svoj jazyk a štýl, okrem kultúry niesla aj politické a spoločenské posolstvo mladých ľudí.

Samozrejme, netvrdím, že každý mladý človek bol pankáč alebo hipík. Ani že každý sa stotožňoval práve s hudbou, ktorá bola aktuálne „in“. Boli to však tieto hnutia, ktoré reagovali na dianie vo svete, umelci boli hlasom ľudu a prísnymi kritikmi moci.

Hudba bola výrazným prvkom odporu proti vojne vo Vietname, nášho ’68, a v ’89 sa z tribún ozývalo „utvorte koridor“ vďaka aparátu Tublatanky. Hudba Kryla alebo Boba Dylana symbolizovala protest proti establishmentu a šírila sa medzi ľuďmi rôznymi obskurnými kópiami. Tanečná hudba od disco po techno bola hudbou LGBT+ komunity, jungle a drum&bass vznikli spojením britskej hudby s hudbou imigrantov. Hudba mapovala životy svojich autorov a prirodzene tak bola aj politickou, spájala, inšpirovala a niesla zmenu.

Prečo však používam toľko minulého času? Máme tu prvú generáciu, ktorá neprináša vlastné hnutie, vlastné posolstvo, vlastný odpor. V Británii, ktorá bola popredným motorom vývoja nových štýlov, sa za 25 rokov od dubstepu nevytvorilo nič významné.

Význam hudby a umenia všeobecne sa rozrieďuje sociálnymi médiami a ich majiteľmi tak, aby nenabral dostatočne vysoké obrátky na revolúciu. Nevinila by som mladých ani trochu. Tento stav nie je náhodný. Presýtiť všetkých všetkým. Namiesto subkultúr tu máme brainrot, digitálny virtuálny priestor vytláča prirodzené, tzv. tretie miesta, rastie osamelosť, frustrácia a neschopnosť zmeny. A tak si nostalgicky pustíme Anarchy in the U.K. a na chvíľu cítime šancu, a azda ju ešte máme.