Učiteľ kričal v triede, že človek vyletel do vesmíru. Do školy sa vrátili po rokoch

Bývalí spolužiaci zo Vrábľov sa po šesťdesiatich rokoch vrátili do svojej školy

Po šesťdesiatich rokoch sa bývalí žiaci vrátili do školských priestorov, ktoré opustili v roku 1966. Stretávka sa konala v budove, ktorá dnes patrí ZŠ s MŠ Viliama Záborského, kedysi II. Základnej škole vo Vrábľoch. Rovnaká trieda, v ktorej sedávali, je dnes počítačovou učebňou.

Na stretnutie prišlo sedemnásť bývalých spolužiakov. Pôvodne ich bolo tridsaťtri, deväť už nežije. Účastníci navštívili aj cintorín, kde zapaľovali sviečky zosnulým.

„Od sedemdesiatky sa stretávame každý rok. Vlani prišli jedenásti, teraz – na okrúhle výročie – nás bolo viac,“ povedala bývalá žiačka Eva Tarrová. Z pedagógov, ktorí ich učili, dnes žijú už iba dvaja a jedna vtedajšia praktikantka.

Eva Tarrová dochádzala do školy z Tajnej aj so spolužiačkou Evou Strieškovou. „Autobus išiel tak, že sme boli vo Vrábľoch už o 10.30 a vyučovanie začínalo o 12.30,“ spomínala. Obe sa do mesta presunuli v piatom ročníku, v školskom roku 1961/1962, keď mali desať rokov. Aby neboli vo Vrábľoch samé, učitelia ich rozdelili do rodín spolužiakov, kde čakali na začiatok vyučovania.

„Dievčatá k dievčatám a chlapci k chlapcom,“ vysvetlila Eva Tarrová s tým, že učiteľka Katka Kľačanská pred koncom prázdnin navštívila postupne všetky rodiny a vytipovala tie s menším počtom detí. Dve Evy z Tajnej tak postupne vystriedali niekoľko rodín a rodičia ich prijali ako svoje. Takto to fungovalo, až kým nebola nová škola otvorená v roku 1960 kompletne zariadená. „Druhý polrok sme už chodili na doobedajšie vyučovanie,“ dodala.

Valéria Blehová na stretnutí pripomenula, že k nim domov spolužiačku nepridelili, pretože mali päť súrodencov. „Chodilo sa len do rodín, kde mali menej detí,“ povedala. Situáciu jej to bolo ľúto, a tak prišla s nápadom, aby sa dievčatá tridsať minút pred vyučovaním stretávali pred školou – posadili sa na schody a klebetili.

S odstupom desiatok rokov si Valéria Blehová najviac spomína na spartakiádu, pretože rada cvičila. Ľutuje, že sa nedostali až na Strahov do Prahy, ale len do Nitry. Dodnes má v pamäti aj situáciu z roku 1961: „Učiteľ vbehol 12. apríla do triedy a kričal, že práve prvý človek (Gagarin) vyletel do vesmíru.“ Pamätá si tiež, ako si jeden spolužiak odpil z tušu na rysovanie, „lebo ho chcel len tak ochutnať“.