Máme sa za svoje hanbiť? Východniar sa po rokoch v Nórsku vrátil do rusínskej Litmanovej

Za svoje sa máme hanbiť? Východniar sa po rokoch v Nórsku vrátil do rusínskej Litmanovej

Michal Hlinka z Litmanovej v okrese Stará Ľubovňa je už na dôchodku. Z tejto prihraničnej rusínskej dediny pod horou Zvir, preslávenej údajným zjavením Panny Márie Nepoškvrnenej Čistoty, odchádzal dlhé roky za prácou do Nórska.

V súčasnosti už žije natrvalo vo svojej obci, venuje sa záľubám a pomáha pri záchrane kultúrneho dedičstva. Je aktívny v Rusínskej obrode na Slovensku. Inak než rusínsky ani neprehovorí.

Hlinkovci majú päť detí – tri dcéry a dvoch synov. Všetci pokračujú v tradícii a hovoria po rusínsky.

Odliv ľudí z tohto regiónu, ktorý je zaradený medzi najchudobnejšie, takzvané prioritné okresy Slovenska, je stále aktuálny. Len málo ľudí sa vracia domov, ako pán Hlinka.

Vysťahovalecké vlny

„Dosť ľudí odtiaľto odišlo. Kopa ľudí odišla do Ameriky, poodchádzali ešte pred prvou svetovou vojnou. Ďalšia veľká vlna bola v deväťdesiatych rokoch. Teraz tu chýbajú,“ konštatuje Michal Hlinka, ktorý v Litmanovej vedie folklórny súbor Majdan. Aj v ňom cítiť odliv mladej generácie.

„Trochu sa to ustálilo, ale mladí stále chodia na zárobky do západnej Európy,“ zdôrazňuje Hlinka a poukazuje na to, že napríklad na miestnom družstve kedysi robilo aj 250 ľudí, „teraz ich je tam možno desať“.

K litmanovským folkloristom sa hlásia aj ľudia zvonku. Väčšinou tí starší. „Teraz prišiel ku nám jeden, ktorý žije v Amerike asi od roku 1995, ale stále ho to ťahá domov. Chce s nami spievať. Hovorím, Michal, aký problém? Zo začiatku chodieval do Litmanovej na mesiac, teraz už na tri mesiace. Bol s nami aj na vystúpení v Maďarsku,“ vraví pán Hlinka.

Za prácou do Nórska

On sám nežil v kuse v Nórsku, ale takmer dve dekády do tejto škandinávskej krajiny dochádzal: „Podľa toho, ako bolo s robotou. Niekedy som tam išiel na tri mesiace, potom som bol mesiac doma. Inokedy to boli dva mesiace alebo aj pol roka.“