Stefánsson: Cítil som sa stratený, až písanie mi dalo zmysel

Cítil som sa stratený, akoby som bol mimozemšťan. Až keď som začal písať, pochopil som, prečo som tu, hovorí Stefánsson

Island, to nie sú len fjordy, sopky a gejzíry. Ostrovná krajina žila celé storočia vlastným životom bez cudzieho vplyvu a návštevníkov. Práve izolovanosť ostrova podnietila vznik originálnej literárnej tradície, od unikátnych stredovekých ság po modernú literatúru.

Jón Kalman Stefánsson skúsil mnohé profesie, kým vydal debutovú knihu básní a prvé poviedky. Dnes patrí k najprekladanejším islandským spisovateľom a osem jeho diel už vyšlo aj v slovenčine. V uplynulých dňoch navštívil Bratislavu aj Žilinu.

„Vždy som sa cítil stratený vo svete, akoby som nebol jeho súčasťou, akoby som bol mimozemšťan,“ hovorí. „Jedného zimného dňa nám učiteľ islandčiny povedal, aby sme do ďalšej hodiny napísali poviedku. A vtedy sa niečo stalo. Keď som začal písať, veci, o ktorých som nikdy dovtedy nepremýšľal, zrazu boli predo mnou napísané, mojou rukou. Keď som poviedku dokončil, konečne som sa našiel. Od toho momentu som pochopil, prečo tu som na zemi.“

Pre Islanďana je zvláštne pozerať sa na krajinu v strede Európy, pretože Island nemá žiadnych susedov. Jediným susedom je oceán. A ryby. A s rybami nemajú žiadne problémy ani vojny. Preto je islandská história aj spôsob myslenia taký odlišný. Byť v strednej Európe je pre Islanďana veľmi vzrušujúce, lebo môžete nasadnúť do vlaku alebo auta a o chvíľu ste vo Viedni alebo Budapešti. Keď chcete ísť z Islandu do zahraničia, musíte cestovať lietadlom, všetko je veľmi vzdialené.

Islanďania nie sú Vikingovia, hovorí Stefánsson. Island objavili v 9. storočí Nóri, ktorí boli dovtedy farmári a chceli sa starať o dobytok, ale v Nórsku boli rozbroje a vojny, súčasne pre mladých nezostalo dosť pôdy, aby mohli farmárčiť. O tom, ako ľudia objavili Island, existuje veľa príbehov. Ľudia v severnom Škótsku videli, ako vtáky letia na sever, preto vedeli, že tam musí byť pevnina. Alebo možno námorníci na mori prežili búrku a Island objavili náhodne. Podľa iných legiend tam už pred Nórmi boli írski mnísi, ktorí hľadali pokoj od zvyšku sveta. Nóri ešte pred príchodom na Island chodili do Škótska, odkiaľ brali otrokov. Preto sú Islanďania mixom Nórov a Keltov.

Stefánsson hovorí, že keď píše novú knihu, premýšľa iba o nej. Čitatelia pre neho neexistujú. Píše tak, aby kniha ľudí zasiahla, a čím viac ľudí si ju prečíta, tým väčší dopad bude mať. Keď začínal písať, ani nesníval, že ho budú čítať po celom svete. Dnes je to pre neho veľmi pozitívne, zvlášť preto, lebo vždy chcel, aby jeho písanie zmenilo svet.

Preklad je podľa neho dobrodružstvo. Prekladáte z jedného jazyka do druhého, z jednej kultúry do druhej, sú to nové hlasy a myšlienky, ktoré preniknú do inej kultúry. A tieto dve kultúry následne akoby splynuli. Keď porozumiete iným kultúram, je menšia šanca, že ich znenávidíte a budete sa ich báť. Bojíte sa toho, čomu nerozumiete. Preto sú preložené knihy mostami medzi kultúrami. A prekladatelia sú staviteľmi týchto mostov.

Islandčina je podľa Stefánssona veľmi zložitý jazyk pre tých, ktorí sa ju snažia naučiť. Vždy ho poteší, ak sa ľudia na Slovensku alebo povedzme v Taliansku chcú naučiť po islandsky. Naučiť sa islandčinu človeka limituje v tom, kde ju môže použiť, takže vstupuje akoby do tajného spolku.