V Srbsku sa neuskutočnila žiadna diskusia

Smrť kata zo Srebrenice ako varovanie pre Európu: Mladí Srbi uctievajú vojnového zločinca

Ratko Mladić zomrel vo väzení v Haagu, kde si odpykával doživotný trest za vojnové zločiny, ktoré spáchal ako veliteľ jednotiek bosnianskych Srbov. Jeho meno sa spája najmä s obliehaním Sarajeva a s masakrom tisícov bosnianskych moslimov v Srebrenici.

Ratko Mladić oficiálne nemal štátny pohreb, ale rozlúčka niesla všetky atribúty, vrátane čestných sálv. Na pohrebe chýbal len autoritársky vládca Srbska, prezident Aleksandar Vučić. V čase, keď Mladić velil vraždeniu, bol Vučić členom nacionalistickej Srbskej radikálnej strany, ktorá ideologicky aj materiálne podporovala srbské jednotky vykonávajúce etnické čistky. O niekoľko rokov neskôr sa stal ministrom informácií za vlády juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševića.

Očarení vrahom

To, že sa Vučićova generácia nedokáže odtrhnúť od hrdinu svojej mladosti, by sa ešte nejako dalo pochopiť. V Srbsku, na rozdiel od iných balkánskych krajín zasiahnutých vojnami, nebola ani nie je verejná diskusia, ktorá by viedla k sebareflexii a uznaniu, že srbskí predstavitelia páchali vojnové zločiny. Zaujímavejší a zvláštnejší je prípad najmladšej generácie, ktorá vojnu nezažila.

Zdá sa, že odpoveď na túto hádanku prináša prieskum Iniciatívy mladých za ľudské práva v Srbsku z roku 2023. Pre sedemdesiatsedem percent mladých Srbov je Ratko Mladić známou ikonou, ale len dvadsať percent vie, že ho odsúdili za masaker v Srebrenici. Šesťdesiat percent nedokáže uviesť, za aké zločiny bol odsúdený. Tretina ho nepovažuje za vojnového zločinca.

Podľa servera 021.rs sa ukazuje zásadná vec, ktorá nepriamo potvrdzuje výskum amerického psychológa Williama Hirsta o inej udalosti na inom kontinente: v Srbsku sú kľúčovým zdrojom informácií o vojnách v 90. rokoch rodičia a širšia rodina. Na druhom mieste sú sociálne siete, zatiaľ čo v škole sa z dejepisu dozvedia prekvapivo málo.

Deti tak získavajú menej faktov a viac emócií spojených s tým, ako toto obdobie prežívali ich rodičia. Pre Srbov všeobecne bol rozpad Juhoslávie traumatizujúcou udalosťou. Mali pocit, že sa proti nim svet sprisahal za pomoci Chorvátov, Bosniakov a Albáncov. Najciteľnejšie bolo, že zrazu nemohli cestovať tak, ako boli zvyknutí. Odmietali vidieť krachujúci socialistický režim, ktorý na prelome 80. a 90. rokov hľadal záchranu vo vyhrotenom nacionalizme.

Krvaví duchovia minulosti

Generála Ratka Mladića tak oslavovali ako vojnového hrdinu, ktorý sa v Bosne, zložitej spleti národov a vzťahov, postavil na čelo armády, ktorú priamo podporoval Belehrad a nepriamo Rusko. A pretože historická reflexia a priznanie viny po vzore povojnového Nemecka v Srbsku v zásade nenastali, a nepodarilo sa ani vybudovať silné inštitúcie demokratického štátu, môže byť teraz Mladić hrdinom aj v očiach najmladších Srbov. Rodičia im proste odovzdali svoj obraz toho, kto bol ochrancom a komu vtedy verili. Keď rodinnú pamäť nedoplní škola a vecná verejná diskusia, ľudia veria selektívnemu národnému príbehu, ktorý je v prípade Srbska veľmi silný v opise vlastného utrpenia a slabý v uznaní utrpenia druhých.

Aj demokratické štáty majú problém so selektívnym vnímaním svojho historického príbehu, ako názorne ukazuje silná politická podpora krajne pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD), ktorá sa zatiaľ skôr nepriamo a opatrne hlási k dedičstvu nacizmu Tretej ríše.

Pravdaže, Srbi a Nemci v tom nie sú sami. Svojich démonov z minulosti má celá Európa. A žiaľ, vyzerá to tak, že sa ich ani dnes nebojí vyvolávať.