Každý z cyklistov je presvedčený, že jazdí správne a bez zaváhania.

Bezpečnosť cyklistov: Ako si vybrať bicykel a vyhnúť sa krádeži

Pred viac ako tridsiatimi rokmi som sa stala obeťou krádeže bicykla priamo z nášho dvora. Tenkrát to bol horský bicykel strieborného odtieňa, ktorý mi bol nakoniec vzatý. Následne mi ukradli aj ďalší bicykel, tmavočervený, z mojej pivnice. Zlodej prekonal niekoľko prekážok, aby sa k nemu dostal, a okrem tohto bicykla odcudzil aj dva ďaľšie bicykle pre dospelých a jeden detský. Detský bicykel sme objavili neďaleko v kríkoch; evidentne sa zlodejovi nehodil. O svoju červenú jazdu som veľmi smútila, pamätám si, ako som sa rozplakala na policajnej stanici a nikto ma nevedel utešiť.

V snahe prežiť ma né smútočný proces som si nakoniec zaobstarala čo najobyčajnejší bicykel, ktorý mám dodnes. Pre mňa má bicykel už dlhé roky zvláštny význam; môj prvý bicykel, smaragdovozelený s koženým sedadlom, bol pre mňa veľmi dôležitý – jeho vôňa ma neustále prenasledovala aj počas školských hodín, kedy som sa nevedela dočkať, kedy sa k nemu vrátim. Prvú jazdu som sa naučila na bledomodrej skladačke mojej kamarátky Eske. V tom čase sme si aj umývali bicykle v mláke a vedeli nahodiť reťaz. Niekedy sme sa vracali domov aj potme bez funkčného dynama.

Cyklistická komunita a jej výzvy

Mám vodičský preukaz, ale neidentifikujem sa ako vodička – som predovšetkým chodkyňa a cyklistka. Každý deň jazdím na bicykli, pričom mám svoje osvedčené a osobitné trasy. Centrum mesta a rušné ulice sa snažím obchádzať, nie preto, že by som nezvládla jazdu po krajnici, ale nechcem vytvárať pocit ohrozenia pre vodičov. V rámci rozmanitosti našich jazdných skúseností máme každý svoj „kmeň“, a ten vodičský je veľmi silný a dominantný. Naše správanie sa v rôznych situáciách a prienikoch premávky je vždy ovplyvnené komunikovými vzorcami našich spoločenstiev.

Mnohí cyklisti veria, že jazdia správne, a považujú sa za berúcich ohľad na ostatných účastníkov premávky. Rukou naznačujú smer a snažia sa jazdiť bez pádov a incidentov. Avšak kmeň vodičov má sklon byť nervózny a často bez pochopenia pre cyklistov, pričom v situáciách sa uplatňuje predpoklad, že deväť z desiatich cyklistov má doma aj svoj vlastný automobil.

Sloboda na bicykli

Moje cyklistické cesty ma priviedli do rôznych miest, ako sú Amsterdam, varšavské ulice, ale aj cintoríny kultúrnych lokalít ako Bari, Neapol či Le Havre. V Bratislave som zatiaľ nemala odvahu jazdiť. Počula som, že mať auto predstavuje slobodu, no ja sa na svojom bicykli presúvam s rozkošou po polných cestách, je to ideálna sloboda, ktorú si vychutnávam vo svojej podstate.

Keď sa presúvam na bicykli, nevyžaduje sa, aby som sa spoliehala na iných, na rozdiel od vodiča auta, ktorý je viazaný dodržiavaním pravidiel premávky, ktoré sa nie vždy dodržiavajú presne. Jazda na bicykli mi umožňuje plne sa orientovať vo svojich pohyboch a vychutnávať si čistý vzduch a scenérie. Na okrajových cestách nie som prekážkou, naopak, užívam si voľnosť, ktorú mi bicykel ponúka. Na ceste k rodičom či na návšteve priateľov mi nemusí prepáčiť nikto, a to je doslova cenné.

Budúcnosť cyklistiky

Keď letím po cyklotrase a nečakane mi do cesty vstúpi človek s taškami, reagujem pohotovo. Možno keby sme mali vzdušné kapsuly, všetky dopravné prostriedky by sa presúvali autonómne a plne funkčne. Často sa hovorí, že zároveň s našou láskou k bicyklom a upútaním detí na ich bicyklovanie sme si nevšimli, že aj oni sa stanú objektmi nepriateľstva ako nielen cyklisti, ale aj ja ako pedagogička by som im mala touto strapčenou realitou porozumieť a konať ako motivátor bezpečnej jazdy.

V knihe Britského autora Petera Walkera „Bike Nation“ zaznieva, že cyklistika môže zachrániť svet. Možno to niekedy ešte bude pravda, hoci sa zdá, že súčasná infraštruktúra s nami príliš nepočíta a bicykle často považujeme skôr len za prostriedok na výlety. O tridsať rokov môžeme byť svedkami úplne inej, v modernej dobe prispôsobenej dopravy.

Pridám sa ku kmeňu cyklistov a verím, že tým môžeme ovplyvniť aj globálne otázky.